Střepy

.
.
Slova umírají pomalu v popolníku všech slibú
Husté mraky dýmu jsou na dně bez pohybu

A hvězdy kroužící v houfech kolem nás


Pár lítostivejch dotekú a pak sivé zapomnění
kdysi planoucí, teď v kámen proměněni

Polykám střepy slz...


a slunce spálil mráz
.
.

Jízdenka ...

Koupím nám jízdenku do ráje
Co voní sladce jak noční smích
Štěstí na malém kousku papíru
Bělavém jako čerstvej sníh

Koupím nám jízdenku do ráje
Tak jak se to má – tam a zpět
Možná vrátíme se k večeru
A možná až za desítky let

Koupím nám jízdenku do ráje
Utopím ve víne všechen strach
a zkrotlý havrany beznaděje
Rozeženu v černej prach

Koupím nám jízdenku do ráje
Jenom pro nás dva, nikdo víc
Jestli se jednou zas vrátíme
Zbydou jen vzpomínky a nic

Návyková

.


.
.

Vdýchneš mou touhu do svých plyc
Jako tolik krát

V hmle dýmu umýrajících cigaret
Je hořká a nic víc

Míchá svou chuť s korenistou vůní
Tvého parfému
A mé kůže

Nevnímáš
Jen doteky

Neptáš se, jestli můžeš

Přestáváš být
Na chvíli náš časoprostor mizí
A země se točí mnohem rychleji

Návyková
Již dávno nejsi cizí

A plamínky svíček
V odraze tvých očí v mých
Pramínky potu stékající šíjí

Vše prozradí
Že takhle to máš rád

A za oknem...
padá sníh



obrázok: http://zemotion.deviantart.com/art/Night-37149986
.
.

Zmietaná vlnami

Podpáľ môj chlad

A uhas ten smäd

Zmeň vodu na víno

Z pravdivých viet

Si ľadový jak láva

Ja žeravá jak sneh

Zmietaná vlnami

Plávam na tvoj breh

Čiernobiele kvety

Viacfarebný tieň

Obetuj ma a vzkries

Môj dej na tvoj zmeň

Nemé sú výkriky

Hlasných pohľadov

Dotykmi rozpovedz

Na čo nemáš slov

Zimní psychadelie

Na kost zmrzlá únavou

V ruce s bílou zástavou

Vzdávám tohle bytí

V žilách vře mi krev

Těch známých sirén zpěv

V hlavě zní vlnobití

Slyším černé ticho

Lidských duší vzlykot

Vytí vlkú hladových

Šlápěje tvých krokú

Přes historii rokú

Slzy měnící se v sníh

A kdesi tam v dáli

To co jsme neuhráli

Zmizí všechny války

Rozplynou se v stíny

Draci z černé hlíny

Čas nevrátí zpátky

Když naše ledy roztají

Přijdu zas k tobě potají

Až si to budeš přát

Zapomeň na všechno

Co tě kdy postřetlo

Dychem tě budu hřát

Zhasni svetlá sveta

zhasni svetlá sveta

v ich tieni poď lietať

zmeňme sa na vesmír

na hviezdny prach

telá v tanci dotykov

splynú s čiernou tmou

schovám ti do dlane

všetok môj strach

zopár tajných želaní

zapáľ pred svitaním

kým dohorí plameň

zviaž mi oči nehou

len túžbou vedená

láska na tri písmená

nauč byť moje srdce

v tom rytme s tebou

Do Teba odetou

.
.

nakŕm ma hladom

zapijem vodopádom

zloženým z tvojich

slov nálezov a strát

máš na spúšti prst

tak konečne spusť

zabíjaj ma láskou

smieš aj tisíc krát

utop ma zas v sebe

tichom dychu preber

ja vášňou spálená

padnem ti obetou

sme plamene a snehy

zimomriavky nehy

teraz len do Teba

chcem byť odetou

.
.

Before and After

.
.

Sobota.
Budík na 6.00.
Hádka s mamou o kúpeľňu.
Niečo po siedmej zdrhám z domu v džínoch, v ktorých vyzerám jak utopená, na nohách červené číňany, červené tričko, červená taška, červené okuliare. Pripadám si strašne civilne a strašne cool.

95-ka, 50-ka.
"Áno jasné, sprav kafe aj mne, za desať min som u teba." telefonujem z busu.
Vystupujem.
U kolegu dolievam mlieko do polovlažnej kávy, takmer exujem.

Premýšľame stratégiu cesty.
Trasiem sa nervozitou, strachom.
Farebne ladím k autu. Aká náhoda.

Vyrážame smer kamenný mlyn, obchvat je plný oranžových pišišvorov čakajúcich na Coultharta.
Cieľ nájdený na prvý pokus. Kami sa orientuje podľa slnka.

"Aha, tam sú naši, v tých bordových tričkách" Komentujeme podivne vyzerajúcu tlupu na opačnom konci areálu.
Privítavanie, objímanie.
Sledujeme ako noví dostavajú prednášku na tému, že nie sú tím, že pahreba má cez 1000 stupňov, a že sa popália ak nebudú pripravení na 100%.

Pozerám, ako sa vysoká vatra polien pomaly prepadá do seba, ako lačné plamene hltajú kusy dreva, ako chalani hasia trávu dokola...
Mám v očiach strach.

Ťahám Lucku za ruku bokom.
Otáčam sa chrbtom k davu.
V očiach sa mi hromadia slzy, stekajú po lícach v tenučkých pramienkoch a rozmazávajú mejkap, je mi to jedno.
"Ty sa na to musíš cítiť. Nemusíš tam ísť, nič sa nestane, keď neprejdeš, každý to pochopí." upokojuje ma.
"JA nie som každý. JA to nepochopím. JA si to neodpustím. Zlyhám sama pred sebou. Názory iných mám v... Klesnem vo svojich očiach."
Lucka stojí za mnou a objíma ma.
"Teraz je to bez prípravy. Teraz je to naozaj. Teraz ideš len svojou silou, hnaná svojou vierou, túžbami a odhodlaním." šepká.
"Áno, ale ... čo ak nie som natoľko silná? Čo ak nie som dosť presvedčená o tom, čo chcem, čo ak...?"
"Tak nechoď. Hľadáš výhovorky alebo spôsoby?"
"Ďakujem."

Oheň dohorieva, pomaly ale isto sa mení na hŕbu uhlíkov.
"Máme niečo na grilovanie?" volá nejaký recesista.
Dávam si kolečko okolo vypusteného bazéna s popraskaným dnom a kopou napadaných listov...
Rozmýšľam. Sústreďujem sa.
Rozhodujem sa, že pôjdem.

Chalani prenášajú červené uhlíky na fúriku a vytváraju z nich žeravý pás dlhý zhruba dva a pol metra.

Prechádzajú noví...
Povzbudzujeme.
Skvelé pozorovať to odhodlanie v ich očiach, tú radosť keď sú na konci...
Chalani pridávajú čerstvé uhlíky.

Som na rade.
Stojím na deke na začiatku.
Zahĺbená do svojich myšlienok, nevnímam.
Niekto kričí moje meno.
Idem.
4 kroky. Okamih. Koniec.

Ujmy na zdraví veškeré žiadne.
Nie som šťastná...
Som spokojná. Sama so sebou.


Za mnou je tenkrát podruhé firewalk.

Predo mnou je týždeň z najťažších.


Focusujem sa na veci primárne. (hovorím jak magor, že? :))
Odvolávam akékoľvek aktivity, čo by ma mohli vyviesť z rovnováhy.
Tlak na normále.
Fyzicky na mne stres nebadať.
Už sa netrasiem vo vnútri ako osika vo vetre, ako môj pes keď vonku hrmí.
Viem, že to dokážem, a že si na konci týždňa poviem: "Kami, si dobrá."

KiWi

Toto nepotrebuje komentár...

Sladšia ako letné jahody

ľadovo rozpálená
prázdnom nasýtená
okolo srdca ostanatý drôt

vrhá sa z vrcholca
na lane bez konca
plávať do hlbokých vôd

naho oblečená
v tele model žena
učí sa byť nežne krutou

má tisíc dôvodov
jak vyžiť z podvodov
medzi životom a smrťou

sebaisto neistá
má to čo nezíska
dáva si stávky s osudom

netuší čo bude
deň berie jak údel
zúčtujú jej to pred súdom

svet je jak droga
vždy sa jej poddá
tej dávke čo vie zabíjať

má rada tie stavy
blúznenie tela, hlavy
do žíl si život dávkovať

rajcovne hanblivá
tak triezvo mámivá
skús ochutnať z tej náhody

višne v čokoláde
dobré víno mladé
je sladšia ako letné jahody

Úteky do snov

Prídeš ku mne s teplou nocou

zahalený len do plášťa z hviezd

ja krásne opojená tvojou mocou

v mojich snoch nechám sa zviesť

Len ty miluješ ma ako nikdy iný

preľud čo pod rukami sa rozplýva

opäť očistíš ma od všetkej viny

od trápení čo v sebe ukrývam

A ja prosím tých na nebesiach

nech jediná noc pretrvá naveky

že poslednou je mávam strach

pre teba milujem do snov úteky

Tanec na ostrej hrane

tragicky smiešna
brutálne nežná
stále tak detinsky naivná

moderne klasická
vášnivo etická
vyzerá skúsene nevinná

fatálne náhodná
váhavo rozhodná
pôsobí skromne namysleno

chodidlá dorezané
kráča po ostrej hrane
medzi dievčaťom a ženou

vánok spod krídel
rozpovie čo príde
chytá ju neznáma panika

okolo prázdnota
nemý chod života
tikot hodín tichom preniká

v tme štyroch stien
partner menom tieň
tango za bielou záclonou

prázdnota rokov
zvuk svojich krokov
duet s vlastnou ozvenou

pribitá na kríži
s radosťou ublíži
len pre ten zvláštny pocit

smeje sa smelo
vyrozpráva telom
príbehy tisíc a jednej noci

riskuje so slasťou
každý je náplasťou
vždy keď jej býva takto clivo

a v očiach rozoznáš
že nie je spokojná
po nociach plače úpenlivo

Chcem spáchať zločin

chcem spáchať jeden taký zločin
postaviť sa ti zoči-voči
a povedať nahlas, že ťa milujem

chcem opakovať tieto slová
dokola stále zas a znova
kým sa ti v očiach nenájdem

chcem aby si ma za to súdil
popravil pred zrakom ľudí
hrob mi zalejú slanými slzami

chcem aby si sám prišiel na to
že moja smrť nestála za to
ty si ma zabil vlastnými rukami

chcem aby si stále nosil v sebe
vinu, čo do duše sa vstrebe
vzal si mi môj mladý krehký život

chcem aby si bol aj tak šťastný
s tou, čo tvoje srdce vlastní
budem sa za to modliť úpenlivo

Noc lampám svetlo kradne

Noc lampám svetlo kradne
odchádzaš sám do prázdna
teplo po tebe pomaly chladne
náhoda to bola prekrásna

Dvere ti nechávam otvorené
ak vrátiš sa s ďalšou tmou
tam kde máš všetko dovolené
do krajiny tajných útekov

Príď večer, budeš mi predčítať
z útlej knižky nášho osudu
po tme sa celkom tajne dotýkať
momenty, čo už viac nebudú

Príď mi zas pošepky povedať
že som na celom svete jediná
iste ťa budem za to preklínať
keď noc sa končí a deň začína

Neznášam príchod nových rán
pre ten chladný tiesnivý pocit
že v sebe sa opäť nevyznám
a túžim po ďalšej takejto noci

SOM... (3.)

Som netvor s tvárou anjela,
som víla s diabolskou mocou,
som jas hviezd na letnom nebi,
keď za ruku vedieš ma nocou...

Som zrnko času v hodinách,
som zlomok tvojho bytia,
som tieň, co s tebou bude stáť,
kým poslovia smrti ma chytia...

Som bosorka na smrť upálená,
som zároveň aj kat svoj,
som podaná pomocná ruka,
keď so životom zvádaš boj...

Som ničiaca jak láva sopky,
som tvoja skrytá sila,
som malé slabé miesto v tebe,
aj pred koncom posledná chvíľa...

Som oddaná milenka smrti,
krehká jak popol z ruží,
som pravda vo víne a pach jej chuti,
som, po čom telo najviac túži...

SOM... (2.)

Som tajný zoznam tvojich hriechov,
som tvoje svedomie nečisté,
som istota čo v sebe nosíš,
som všetko čo je neisté...

Som iskra vášne v tvojom tele,
ľad, čo roztápa sa v pohári,
som chuť bozku, stále ma nosíš v sebe,
som obeť na tvojom oltári...

Som vzduch, ktorý stále dýchaš,
som nutné, aj čo netreba,
som tá čo ju nikdy neuvidíš,
a pritom stále hľadím na teba...

Som malé dieťa v tvojom srdci,
som prameň, čo v tebe vyviera,
som to, čo ti bude chýbať,
keď noc nad ránom umiera...

Som mladosti čaša plná,
mok, čo nikdy sa neminie,
a keď sa raz v diali stratím,
časť z teba so mnou zahynie...

SOM... (1.)

Som ticho, hoc nikdy neutícham,
som tlkot tvojho srdca,
som vánok, čo ti pery hladí,
aj spaľujúca žiara slnca...

Som tá, čo ti veští z dlane,
som priadka tvoho osudu,
som viera v lepšie časy v tebe,
hoci tie nikdy nebudú...

Som túžba, ktorá týra srdca,
som plač duše, keď si sám,
som hlas, ktorý tíško šeptá,
„Pane, prosím, odpusť nám.“...

Som záblesk ohňa v tvojich očiach,
som melódia mámivá,
som prázdno po prebdených nociach,
aj nočná mora desivá...

Som sen na krídlach motýľa,
som letmý dotyk dlaní,
som prelud, čo nad ránom sa stratí,
tvoja zbierka nesplnených prianí...

Podaj mi ruku...

Podaj mi ruku, ukážem ti malý kúsok môjho sveta,
to lesklé pozlátko aj špinu jak z najhoršieho ghetta.

Len mi daj ruku a ja naučím ťa jak bez krídel sa lieta,
plakať ticho ako dospelý a smiať sa nahlas ako dieťa.

Poď v mojom rytme splývať, dýchať, ku mne sa túliť,
denne sa divoko milovať a občas strašne sa zhúliť...

Chcem si ťa vychutnávať, snívať, vypadnúť z reality,
viac ako beriem dávať, vykašlať sa proste na limity.

Karty

Mám noci zaplnené desivými snami
ako nebo korenené čiernymi vranami
tak teraz rozhodni, čo bude s nami
keď túto hru hráš s osudovými kartami

Čo bude od teraz závisí len od teba
tak vyber tomuto vzťahu dáku formu
či spoločne do pekla, možno aj do neba
či každý sám v ústrety osudu svojmu

vykladám na stôl moje malé karty
no ty určuješ tomu medzi nami meno
zamotali sme si životy fakt jak sa patrí
žiaľ ani jeden nehráme verziu demo

A hoci poznám dobre tvoje zbrane
netrúfam si tipnúť čo od teraz bude
neviem to vyčítať zo svojej krehkej dlane
možno byť každý sám je ten náš údel

Ty držíš vo svojich rukách karty osudu
tak prečítaj z nich už konečne niečo
nech sú hocako zlé, iné už nebudú
márne sa tisíc krát budeme pýtať prečo

Bez teba...

Bez teba som len ako deň bez noci
kvetom bez vody
dušou, ktorej niet pomoci

a ty si bezo mňa nocou, čo stratila deň
oázou bez púšti
slnkom čo hľadá svoj tieň

vždy keď sa stretneme
deň s nocou na chvíľu striedať sa prestane

ja som ti svetlom, ty mne tmou
a na tých pár okamihov len pre nás svitať ostane