Niekedy...

Niekedy sme tak veľmi zahľadení do svojich problémov...

A cez úpornú koncentráciu na našu vlastnú bolesť nevidíme, ako moc tým ubližujeme ľuďom, ktorých máme najbližšie...

***

"Zpytování duše je jeden velký omyl. Sebezpytování je totéž, jako když mozek pitvá svá vlastní střeva. To se pak nesmí divit, co v nich najde."

C.D.Payne (Holubí mambo)

I´m all at sea...

Niečo dosť po polnoci.

Nočné ticho. Mohutné, desivo pázdne... Rozplývajúce sa nekonečným priestorom... Trhajúce ušné bubienky... Dostáva sa aj do tých najskrytejších miest a zatína svoje tesáky do všetkého živého v snahe umlčať dunivé sťahy srdcového svalu...

Zbytočné myšlienky potuľujúce sa hlavou. Rýchle sa menia, vytvárajú jeden veľký nesúrodý zmätok...

Chuť všetko zastaviť. Zastaviť čas plýnuci aj tak neskutočne pomaly...


Dva albumy v prehrávači...

Voňajú novotou, plastovým obalom, tajomnom... Nezacapkané, nepoškiabané...

Rozbúchavajú srdiečko sladučkým, vzrušujúcim prísľubom príjemnej hudby.

Repeat all.


Volume... tak akurát, aby hudba jemne, aj napriek tomu energicky a citeľne, vibrovala stenami... vibrovala vecami... vibrovala vzduchom...

Rozoznateľné piano... bicie, perkusie, basgitara, občasná viola a saxofón... mužské vokály...

... vytvárajúce dokonalý harmonický súzvuk jazzových rytmov...

Rytmov prehlučujúcich chod vlastých myšlienok...


These are the days of endless dreaming,
Troubles of life are floatin' away like a bird of flight.


Dokonalá nálada...

Hudba zarývajúca sa hlboko do vnútra vlastného tela, vibrujúca každou bunkou, udávajúca srdcu jeho tep...

A jedna ľudská bytosť, uvedomujúca si sama seba, svoju samotu... možno až príliš... ako jej neoddeliteľná súčasť tancujúca nočnou tmou... Tmou rozprestretou medzi štyrmi stenami vymedzujúcimi jej životný priestor...


Ďalšia takmer prebdená noc...

Tak krásne prebdená...

I’m all at sea
Where no one can bother me
Forgot my roots
If only for a day
Just me and my thoughts
Sailing far away

Like a warm drink it seeps into my soul
Please just leave me right here on my own
Later on you could spend some time with me
If you want to, all at sea

I’m all at sea
Where no-one can bother me
I sleep by myself
I drink on my own
I don’t speak to nobody
I gave away my phone

Now I need you more than ever
I need you more than ever now

If you don’t need it every day
But sometimes don’t you just crave
To disappear within your mind
You never know what you might find
So come and spend some time with me
And we will spend it all at sea

Zmyť to preč

Prepadol ju pocit samoty.

Možno celkom iracionálny, absurdný. A možno zapríčinený všetkými tými vecami, ktoré sa okolo nej diali za posledné obdobie.


Vymazala by to. Úplne celé.

Najradšej by vrátila čas, pretočila pár listov v kalendári, keby mohla ovplyvniť sled udalostí znovu.

Alebo by aspoň vymazala niekoľko postáv z dejovej línie...

Keby bol jej život románom, ktorý si sama píše, sedela by nad papierom dovtedy, kým by nebola spokojná. Ako keď spisovateľ amerických filmoch, číta svoje vlastné riadky napísané na písacom stroji zo 70tych rokov a následne v záchvate amoku a nespokojnosti s vlastným dielom vyrve list papiera, zhužve do guličky a odhodí do koša... Znova a znova... Až k dokonalosti, až kým sa sám nezaľúbi do svojho výtvoru...

Hlúpy perfekcionizmus...

Život nie je román...


V realite to celé uplynulé dianie vyústilo do jedného čierneho chuchvalca, do akejsi beztvarej zmesy myšlienok a pocitov, z ktorých na povrch prerážal len jediný.

Silný a prenikavý.

Pocit samoty.

Rázne dominujúci v jej vnúri, ako vôňa čersvej mäty v dobrom mojite panovačne potláčajúca všetko ostatné...

Okolo prázdno, tma, chlad zarývajúci sa až do kostí.


V takýchto chvíľach si predstavovala sama seba, ako stojí uprostred prúdiaceho pulzujúceho davu námestia, a s tvárou otočenou k sivej oblohe z plného hrdla kričí. Kričí z celej sily. Volá o pomoc. A nikto ju nepočuje. Nikto o ňu nezakopne ani len pohľadom. Akoby bola len tieň.

Samota ju desí.


Má neskutočnú chuť otriasť zo seba to svinstvo, to nahromadené zlo, strach, bolesť vo svojom vnútri. Zmyť zo seba tú špinu. Postaviť sa pod tečúcu sprchu a bezmyšlienkovite nechať po sebe stekať kvapky horúcej vody. Dlhé minúty. Sledovať ako to všetko zteká dole do odtoku, kamsi preč...


A začať odznova... Čistá...

Countdown

V zrkadle pozoruje ako starne.

IX.

VIII.

Ako sa jej z okamihu na okamih, celkom viditeľne vytvárajú jemné pavučinky vrások okolo očí. Paradoxne má rada ten pocit, aspoň v tej chvíli sa cíti ako dospelá.

VII.

VI.

V.

Odosobnene pozerá na svoju tvár, skritizuje sa, pochváli...

IV.

...zatvári sa arogantne, zvraští čelo, zamračí sa, hneď na to zodvihne obočie a koketne sa pousmeje.

III.

II.

„Zlatko, ale aspoň decentnejšie namaľovať si sa mohla.“

Hodí na seba ironickú poznámku, rýchlo prehrabne vlasy a chystá sa vystúpiť. Odkedy je v jednom výťahu zrkadlo, druhým ani nechodieva...

I.

P

Otvára dvere, po nich ďalšie.... a je pripravená čeliť celému svetu.