.
Ešte 4 dni.
V hlave podvedome beží presne nastavené malé odpočítavacie zariadenie. Časovaná bomba. Vytvára trpkastú paralelu s Kingovým Mužom na úteku.
Avšak tu nejde o život. Aspoň nie tak doslova.
Na vnútornej strane lebky svieti červený nápis. Ohlodaný zubom času a poveternostných vplyvov, vydáva svoj nepríjemný bzukotavý zvuk ako mucha trepotajúca splašene krídlami keď je chytená pod pohár. Tvarované sklené trubky napustené zmesou neónu a čohosi dodávajúceho farbu ospalo blikajú a dotvárajú tak dokonalý, komicky gýčový obraz pripomínajúci tie malé zapadlé bordely v okrajových štvrtiach mesta s pútavými vchodmi.
"225"
Číslo, ktoré nevysvetľuje chod celého vesmíru, iba toho môjho, a nemá nič so zlatým rezom. Ale zato bliká jak sprosté na pozadí mojej mozgovej činnosti a svojou intenzitou neprehliadnuteľne preráža všetky zárodky myšlienok. Proste číslo.
Telom pulzuje horúca krv. Búši do ušných bubienkov v chaotickom rytme sťahov srdcového svalu ovládaného pudom sebazáchovy a hladom.
Nič sa nedeje.... Nič mi nie je. Vážne.
V druhom rade o tom presviedčam sama seba, v prvom všetkých naokolo. Predstieram vnútornú pohodu a psychickú vyrovnanosť s rovnakou hereckou zdatnosťou ako posledných pár pseudoorgazmov.
Elegantne a ľahúčko posielam po telefóne po péčka pár akožekamarátok, ktorým na mne akožezáleží. Asi tak ako mne na nich.
Prudký nával úprimnosti.
Nie, ďakujem, slepičiť v auparku pri kávičke, alebo mliečnom koktejli, hrať peknú a vtipnú aby som ladila k spoločnosti... po trištvrte hodine odísť a povedať si, že na pár týždňov zas stačilo... Nemusím.
Nie nie, moje zlaté, som si istá, že kôli vám sa mi z domu ísť neoplatí.
Fakt mi nič nie je.
Len sú veci... a ľudia... a priority... chápeš?
Áno, určite sa mi nič nestalo a nepotrebujem sa o tom porozprávať.
Proste si vychutnávam svoj umelo vytvorený kľud na rozhraní medzi absolútnym prázdnom a pocitom nezmyselnosti vlastného bytia.
Radšej sa vrhnám napospas lačnému davu v hypermarkete, kde si môžem prechádzať davom so svojim prázdnym výrazom na tvári pomedzi regály, vyzerať navonok arogantne a byť dokonale odhlučnená.
A nikto sa ma nič nepýta.
Mysľou kdesi uprostred paralelného vesmíru kde je len tma a dokola kopec reprákov, z ktorých sa valí Radiohead.
Vychutnávam si drobné teplé kvapôčky padajúce zo šedého neba na svet so zrýchľujúcou sa frekvenciu ... a otupenosť svojich zmyslov...
A nič mi nie je.
Ešte 4 dni.
V hlave podvedome beží presne nastavené malé odpočítavacie zariadenie. Časovaná bomba. Vytvára trpkastú paralelu s Kingovým Mužom na úteku.
Avšak tu nejde o život. Aspoň nie tak doslova.
Na vnútornej strane lebky svieti červený nápis. Ohlodaný zubom času a poveternostných vplyvov, vydáva svoj nepríjemný bzukotavý zvuk ako mucha trepotajúca splašene krídlami keď je chytená pod pohár. Tvarované sklené trubky napustené zmesou neónu a čohosi dodávajúceho farbu ospalo blikajú a dotvárajú tak dokonalý, komicky gýčový obraz pripomínajúci tie malé zapadlé bordely v okrajových štvrtiach mesta s pútavými vchodmi.
"225"
Číslo, ktoré nevysvetľuje chod celého vesmíru, iba toho môjho, a nemá nič so zlatým rezom. Ale zato bliká jak sprosté na pozadí mojej mozgovej činnosti a svojou intenzitou neprehliadnuteľne preráža všetky zárodky myšlienok. Proste číslo.
Telom pulzuje horúca krv. Búši do ušných bubienkov v chaotickom rytme sťahov srdcového svalu ovládaného pudom sebazáchovy a hladom.
Nič sa nedeje.... Nič mi nie je. Vážne.
V druhom rade o tom presviedčam sama seba, v prvom všetkých naokolo. Predstieram vnútornú pohodu a psychickú vyrovnanosť s rovnakou hereckou zdatnosťou ako posledných pár pseudoorgazmov.
Elegantne a ľahúčko posielam po telefóne po péčka pár akožekamarátok, ktorým na mne akožezáleží. Asi tak ako mne na nich.
Prudký nával úprimnosti.
Nie, ďakujem, slepičiť v auparku pri kávičke, alebo mliečnom koktejli, hrať peknú a vtipnú aby som ladila k spoločnosti... po trištvrte hodine odísť a povedať si, že na pár týždňov zas stačilo... Nemusím.
Nie nie, moje zlaté, som si istá, že kôli vám sa mi z domu ísť neoplatí.
Fakt mi nič nie je.
Len sú veci... a ľudia... a priority... chápeš?
Áno, určite sa mi nič nestalo a nepotrebujem sa o tom porozprávať.
Proste si vychutnávam svoj umelo vytvorený kľud na rozhraní medzi absolútnym prázdnom a pocitom nezmyselnosti vlastného bytia.
Radšej sa vrhnám napospas lačnému davu v hypermarkete, kde si môžem prechádzať davom so svojim prázdnym výrazom na tvári pomedzi regály, vyzerať navonok arogantne a byť dokonale odhlučnená.
A nikto sa ma nič nepýta.
Mysľou kdesi uprostred paralelného vesmíru kde je len tma a dokola kopec reprákov, z ktorých sa valí Radiohead.
Vychutnávam si drobné teplé kvapôčky padajúce zo šedého neba na svet so zrýchľujúcou sa frekvenciu ... a otupenosť svojich zmyslov...
A nič mi nie je.
