Memories II.

Tento song mal byť v tom článku pred tým, ale nejako sa mi ho tam nepodarilo vložiť, to viete, dlho som tu nebola :D

Within temptation - Memories
(veľmi dobrá vecička, síce mimo môjho vkusu, ale fakt stojí za to)

Už zajtra, sľubujem...

Už zajtra, sľubujem...

že vyzabíjam všetkých
svojich krvilačných drakov
že pozliepam dokopy
mŕtve kvety divých makov


Už zajtra, sľubujem...

že vyhodím všetky tie
moje smeti spomienkové
že urobím v sebe miesto
pre spomienky čisté, nové


Už zajtra, sľubujem...

že odhodlám sa hneď ráno
začať žiť zas od znova
a všetko to sivé prázdno
na veky v zemi pochovať


Už zajtra, sľubujem...

že začnem vnímať vône
že budem dýchať zhlboka
že zbavím sa kovových pút
čo zo mňa robia otroka


Už zajtra, sľubujem...

že preskočím múry, ploty,
ostnaté drôty rozstrihám
nech som zas bližšie k svetu,
nech som opäť bližšie k vám


Už zajtra, sľubujem...

že vstúpim do novej rieky,
divokej rieky tohto života
rada, hoci za cenu toho,
že na jej brehoch stroskotám

Owner of a lonely heart

login: kamikatze
password: ********

Do you really want to enter your virtual reality zone?

YES

Are you sure?

YES

Access enabled.



Partneri:

Jedna nová správa. Na môj vekovo podhodnoteý profil (tvárim sa tam ako 22-ročná, škoda len, že málo komu dojde, že to by som v profile nemala dokončenú VŠ) mi píše niekto podľa fotky povedomý, reaguje na nejakú debilinu z môjho profilu

Smiech.

Celých 5 rokov štúdia na výške bol chalanisko tak nejak na pokraji spoločnosti, vytesnený a zatratený boh vie kôli čomu. Pravdepodobne kôli fakt zlému imidžu a dlhým vlasom, tak mastným, že na oleji z nich by sa hranolky dali vysmážať.

Tvárim sa milo, odpisujem milo, rozmýšľam koľko túto diskusiu vydržím... A jak hlboko som klesla.


Azet:

"Ahoj, sme mladí manželia a hľadáme dievča, ktoré by s nami išlo na dovolenku na Kubu, náklady hradíme my."

Babysitterku asi nehľadajú... rozmýšľam, či mi stojí za to tváriť sa ako bi na dva týždne. Nestojí.

A došlo niečo v štýle "robím lacné gelové nechty". Brrr, nikdy viac, teda raz som mala nalepené drápky a som rada, že sa moje nechtíky z toho šoku spamätali za pomerne krátku dobu.


Booom:

"Platnosť tvojho profilu vypršala. Pre jeho obnovenie pošli sms s textom blablabla na číslo blablablabla a my si zaúčtujeme 40 kačiek za to, že ťa znova pripojíme..."

Ako povedal Kaník v Celebrity campe "pi*u s ryžu!"


Change your password.

Type your actual password: ********
Type your new password: ***********
Re-type your new password: ***********

Done.


Mením password na alfanumerickú postupnosť tak záhadnú, že si ju s istotou nezapamätám.


Log out.
Are u sure?
Exactly.


Telka hlási: "Neodchádzajte, o chvíľu sme tu s ďalším dielom CSI Miami".
Z deficitu komunikácie hlásim: "Kľúúúd, nevidíš, že idem iba na wécko?"

...


Rekapitulujúc posledných pár rokov od (prvého a) posledného vážneho vzťahu zisťujem, že som vzťahovo kompatibilná asi ako čerešne s mliekom a citovo vyhorená ako pole s cukrovou trstinou pred zberom.

Nedá sa ujsť

Joj, veru, rada prerada by som niekam ušla...


Niekam, kde sa nemusím báť, že na ulici stretnem osobu mne známu...

Niekam za hranice bežných bratislavsko panelákových dní a roamingu, kde sa nemusím obávať, že môj telefón chytí signál a ja nejakú exotickú chorobu...


Alebo sa zavrela medzi 4 steny a nevytiahla päty z domu aspoň týždeň. Chodila by som len v pyžame, nemusela sa maľovať, pozerala dokola The Lake House a zbierala slzami rozmočené papierové vreckovky do igelitového vrecúška... A napchávala sa pukancami a zmrzlinou...

Alebo by som pustila St. Germain tak nahlas, že by susedia neuroticky búchali na steny a ja by som v rytme muzičky šialene pretancovávala bytom...

Alebo by som varila... Nie. Piekla, nejaký dobrý koláč s pudingovou plnkou a jahodami (...čo mi pripomína, že som este neraňajkovala...)

A možno by som pri tom úteku aj nejaké tie mosty popálila, ale keď tie naše betónové nie a nie sa chytiť...


Ej bisťu, veru by som!

ALE.


Ťažko mi utekať, keď každé tiknutie hodín mi odbíja zvyšok voľného času do nastávajúceho pondelka...

Tik... tik... tik .... ešte aj ten kurzor na monitore si tak rytmicky bliká, hajzel...

Veru, nejde mi nôzky na plecia zobrať a ozlomkrky fujazdiť pred realitou sivokrutou, keď každá vec na stole je s prácou či bežným životom spätá... A upútava zas a znova moju pozornosť, a nedovolí mysli oslobodiť sa od povinností mechanicky či rituálne každodenných a pracovných... A záväzky moje vyhadzuje mi na oči...

Tik... tik... tik...

Ej veru ťažko... veru ťažko... diár preplnený pokreslený, bliká zo stola neónovými farbami pripomínajúcimi otrasnú šušťakovú módu 90-tych rokov...

Tik... tik... tik...

Ťažko, preťažko utekať, keď povinnosti pracovné ešte dnes večer na mňa čakajú, ceria svoje biele ostré zubiská a naťahujú po mne pazúri ako dáke divoké šelmy neskrotené... ("Nie! Ešte nie, ešte ma nedostanete...!!")

Tik... tik... tik...

Veru ťažko mi utiecť, aj keď nôžky vycvičené vládať by vládali a srdiečko by infarktové stavy nedostávalo... ale cieľa niet...

Tik... tik... tik...

Ej veru, Tasler pravdu obrovskú má, že nedá sa ujsť, nedá sa ujsť pred svetom, pred sebou samým niet kam... a zanechať po sebe toľký neporiadok dňami krvopotne vytvorený nezdá sa mi férové...

Tik... tik... tik...


Sťa udatný stredoveký rytier s realitou sa idem pasovať, a dočasne sa vzdám snov o slobode a neviditeľnosti...

Hold načím mi z Garfielda


na Puss in boots sa premeniť a do boja sa vydať...

.
.

I´m all at sea...

Niečo dosť po polnoci.

Nočné ticho. Mohutné, desivo pázdne... Rozplývajúce sa nekonečným priestorom... Trhajúce ušné bubienky... Dostáva sa aj do tých najskrytejších miest a zatína svoje tesáky do všetkého živého v snahe umlčať dunivé sťahy srdcového svalu...

Zbytočné myšlienky potuľujúce sa hlavou. Rýchle sa menia, vytvárajú jeden veľký nesúrodý zmätok...

Chuť všetko zastaviť. Zastaviť čas plýnuci aj tak neskutočne pomaly...


Dva albumy v prehrávači...

Voňajú novotou, plastovým obalom, tajomnom... Nezacapkané, nepoškiabané...

Rozbúchavajú srdiečko sladučkým, vzrušujúcim prísľubom príjemnej hudby.

Repeat all.


Volume... tak akurát, aby hudba jemne, aj napriek tomu energicky a citeľne, vibrovala stenami... vibrovala vecami... vibrovala vzduchom...

Rozoznateľné piano... bicie, perkusie, basgitara, občasná viola a saxofón... mužské vokály...

... vytvárajúce dokonalý harmonický súzvuk jazzových rytmov...

Rytmov prehlučujúcich chod vlastých myšlienok...


These are the days of endless dreaming,
Troubles of life are floatin' away like a bird of flight.


Dokonalá nálada...

Hudba zarývajúca sa hlboko do vnútra vlastného tela, vibrujúca každou bunkou, udávajúca srdcu jeho tep...

A jedna ľudská bytosť, uvedomujúca si sama seba, svoju samotu... možno až príliš... ako jej neoddeliteľná súčasť tancujúca nočnou tmou... Tmou rozprestretou medzi štyrmi stenami vymedzujúcimi jej životný priestor...


Ďalšia takmer prebdená noc...

Tak krásne prebdená...

I’m all at sea
Where no one can bother me
Forgot my roots
If only for a day
Just me and my thoughts
Sailing far away

Like a warm drink it seeps into my soul
Please just leave me right here on my own
Later on you could spend some time with me
If you want to, all at sea

I’m all at sea
Where no-one can bother me
I sleep by myself
I drink on my own
I don’t speak to nobody
I gave away my phone

Now I need you more than ever
I need you more than ever now

If you don’t need it every day
But sometimes don’t you just crave
To disappear within your mind
You never know what you might find
So come and spend some time with me
And we will spend it all at sea

Vedeli ste že...

Vedeli ste že o 4 ráno chodí v telke M*A*S*H?

Jasnééé! Najúžasnejší seriál všetkých čias, mnou aspoň 5krát videný. A vždy si ma znova a znova získajú tie osudy doktorov v mobilnej chirurgickej nemocnici počas vojny v Kórei. Inteligentný humor, snaha prežiť a nezošalieť, nezmyselnosť armádnej byrokracie, ľudské osudy... na pozadí vojnovej reality.

Milujem ten seriál. Dnes v noci boli dva diely. Našťastie...

Že čo som robila tak skoro ráno hore? Nie, nevstávala som vtedy, ani sa práve nevracala z nejakej nočnej žúrky...

Prosteeee... som ešte nespala.

Druhú noc nemôžem zaspať a ráno sa budím okolo siedmej ako mátoha, ako bezduché torzo kedysičloveka. Hybernujem. Zlééé...

Ja, čo za bežných okolností zaspím aj uprostred dňa stojac v autobuse, či kedykoľvej hoci aj uprostred vety... Ja, čo chodievam o 22 spať a budím sa po 8, pretože môj chudák organizmus potrebuje zrejme veľa regenerovať...

Trpím.

Prvú noc som si myslela, že je to len neškodné (neškodné ako neškodné) predávkovanie kofeínom... ale na dve noci dopredu sa podľa mňa predávkovať nedá...

Nie, na ničom inom nefičím. (Teda... pribudli mi doma nejaké vitamínové doplnky, vláknina a omega 3... no tým to podľa mňa nie je).


Takže môj najväčší problém teraz je - čo robiť v noci.


Niečo po desiatej - Zobrala som do ruky knižku, zabalila sa do deky, na 5 pokus si našla pohodlnú polohu a.... Vydržala som 2 hodiny čítať... Knižku o prostitútke :) Teda presnejšie 11 minút od Coelha, nech to má aj nejakú myšlienku. Čítať ma dlho nebaví. Akási podvedomá averzia voči malým husto natlačeným písmenkám od štátnic.


Každú chvíľu som refreshovala RSS-ku. Si predstavte, že v noci nikdo nepíše. Teda nikto v našom časovom pásme. Kupodivu.

Rovnako ako nikto nie je online na icq. Kupodivu.

A nikto nie je ani na chate. Teda, jedine, že by som chcela komunikovať s nejakým austrálčanom,číňanom, filipíncom či kým...


00.24 - Spravila som si francúzku manikúru - 3 krát. Vždy som ju posrala, takže som to viacej neskúšala. Acetón cítiť u mňa ešte teraz. Možno keby som škrtla zapalovačom, tak s celým barákom poletíme a už by som sa viac nespavosťou nemusela trapiť...


01.08 - Kreslila som. Dalí zrovna nie som... Ale amatérske plagiátorstvo Picassa by som hádam pri troche sústredenia zvládla (niekedy dokážem byť celých pár minút koncentrovaná, jak 100%ný džús) napríklad tú ťavu jedným ťahom.


02.31 - Návrat za PC, stále nikde nikto. Flákala som sa po Youtube, Deviantoch, ArtDotCome, Last FM... A upravovala fotky z poslednej akcie do atraktívnejšej podoby. Fotky na ktorých zo zásady nikdy nie som ja, ale ostatní sú vo veľmi akčkých situáciách. 03.10 som rozosielala pps-ku, nech sa na sebe ráno pobavia :)

Fakt neviem čo ľudia robia v noci...


03.14 - Chvíľu som stála na balkóne, len tak v tričku na spanie a pozorovala zaspaté mesto. Ulice boli ožiarené mäkkým žltkavým svetlom nočných lámp, ktoré im dávalo nádych histórie... Okná pozhasínané... Za každým z nich sa ukrýva iný ľudský osud. Tak originálny a zároveň tak podobný všetkým ostatným...

Pri prvom závane vetra ma filozofovanie o podstate bytia prešlo, a celá vyklepaná sa vrátila do tepla.


03.19 - Zabalila som sa do ovečkovej deky a opäť, tenkrát po třetí, som sa pokúsila nájsť niečo zaujímavé v TV.

Márne.

03.27 - Kniha. Zasa???

04.12 - Konečne MASH! Počas ktorého sa mi úspešne podarilo dostať do ríše snov, škriatkov, lesných víl, iných blbostí a cukrovej vaty :).


Toto vážne neprajem ani svojim najhorším nepriateľom...

Máte, prosím Vás, niekto svoj vlastný, originálny a zaberajúci postup ako zaručene zaspať alebo aspoň ako zabiť čas?

Vákuum

Dnes sa cítim strašne...

Znudene, oničom, prázdno... aj Katie Melua ma rozplače...

S nijakým výrazom na tvári a neprítomným pohľadom pozerajúcim kamsi do diaľky...

Sama...

Akoby som stratila kus seba a beznádejne sa ho snažila nájsť uprostred labyrintu vlastného ja...

Akoby niečo zo mňa umrelo a chýbal mi ďalší kúsok, ktorý by ten mŕtvy nahradil... kúsok, ktorý by zaplnil to voľné miesto v mojej malej dušičke.

Diera.

Pocitové vákuum.


Akoby tie svetielka zrazu zhasli, všetky naraz...

Když se s někým rozejdete, tak u toho člověka necháte kus duše. A ta bolest tady... to je, jak vám ta duše chybí. Jak bloudí, jak je u někoho jinýho. Ona se vám pak vrátí, ale to trvá dlouho. Někdy ty kousky duší vidím na lidech jako takový malý modrý světýlka. Kousky duší lidí, který vás měli rádi, a už nemají... Všichni na sobě|máme spoustu světýlek.

A to aj napriek tomu všetkému pozitívnemu, čo sa okolo mňa deje.

Napríklad konečne vidím ostro :)

Mala by som sa tešiť, výskať radosťou a skákať meter dvadsať.


A ja len tak sedím a na nič nemyslím, počúvam to záhadné bezmyšlienkovité ticho v mojej hlave. A život plynie okolo mňa a ja som jeho tichý pozorovateľ bez možnosti zásahu do deja.


Prečo?

Neviem. (Viem, ale nechcem to pomenovať.) Dúfam to rýchlo prejde, lebo podľa najnovších scenárov mám v pláne zahrabať sa doma na celé sviatky a vysrať sa na celý svet keď celý môj svet sere na mňa...

A budem upratovať... V sebe.

Vytrhnuté z kontextu

(Alebo… Kto je Laura)

"Ešte že nie som pipinka, prechladli by mi kríže."

"Má dobré vlasy, škoda že jej nie je vidieť tvár. Ale ona asi vie prečo to robí."

"Ty kozo."

"Musím si zvlažiť zobáčik, dnes si pripadám celý deň ako sliepka."

"Ozaj, bratovo dieťa má už 10 cm."

"Rodina a priatelia sa nekritizujú, tí sa akceptujú."

"Som hladná. Dám si mojito, tam je aspoň mäta."

"Pohodaaa, keby sme boli o poschodie vyššie tak si stopro nemôžeme vyložit nohy na tie taburetky. Možno by sme dokonca museli sedieť vzpriamene."

"Nelze svítit."

"Ty vado? To kto je? Poznám ho? A je aspoň pekný?"

"Napísala som mu vľúdnu smsku…"

"Neznášam chorých chlapov. Tvária sa jak keby umierali. Poznáš to „Čaaaaj… chcem teplý čaaaaaj…“ alebo „Zlatko, nemáš prosím ťa nejakú šatku na krk? Strašne na boli hrdlo.“ No tak si proste potiahni tu perinu vyššie!"

"Niekde som počula, že keď používaš veľa slangových výrazov tak pôsobíš mladšie. No nie je to cool?!"

"Ak sa ku mne moc priblíži, tvár sa, že sme lesbičky."

"Zbijem ťa, pozerali si nás ako čerstvé mäso. Mňa od pása dole a teba od pása hore."

"Kedysi si mi povedala, že človek by mal každý deň urobiť niečo, čo ešte nerobil. Vtedy sme sa ožrali ako nikdy."

Laura.

Kapitola sama o sebe. Postavička, ktorá v predstavení môjho života má nezastupiteľné miesto. Laure patrí hlavná úloha vo viacerých dejstvách, a ostatnými sa vždy aspoň mihne.
Vždy je okúzľujúca, vysmiata a strašne príťažlivá.

Laura vie o všetkom a o každom, aj detaily. Pochopí čokoľvek. Má vlastné názory. Pamätá si. Pozná ma. Jej svojský čierny humor, výroky poburujúce okolie a jednoduchosť, s akou ich vyslovovala, ma vždy privádzali do úžasu.

Trávime spolu čas vždy, keď je možnosť a chuť.

Kafe… kino… drinky… tanec… prechádzky… smiech… rozhovory… všetko a čokoľvek.

Každá máme svoj svet, svoju cestu, no z času na čas sa pretnú a potom… vznikajú večery na ktoré si proste veľmi rada spomínam…

Ako včera. Púšťali príjemne nákazlivé rytmy, niečo medzi house a latino. Rezervované miesto bolo obsadené. Mäta došla asi po hodine, my na parket asi po dvoch hodinách a o niečo viac drinkoch…

A nálada bola dosť viac ako v pohode…

Laure: Vďaka za večer kočka, this is for U.

Pár múdrych slov, ktoré nie sú moje

Ak sa chceme cítiť bezpečne, mali by sme robiť len to, čo už vieme. Ak chceme rásť, musíme siahnuť za hranice vlastných schopností a riskovať, že dočasne stratíme pôdu pod nohami.

Ak budeme robiť len veci, ktoré robíme radi a sme si v nich istí a nebudeme riskovať, nemôžene rásť. Ak nebudeme rásť, nemôžeme byť najlepší.

Náš fiktívny pocit bezpečia a vlastná pohodlnosť sú to, čo nám bráni byť úspešní.

Mierme na mesiac, a ak tam netrafíme, budeme aspoň medzi hviezdami.