Očista

.
.

Pažravé tiene mohutných čiernych mrakov lačno hltajú vrcholky hôr... a nebo sa trhá na kusy, ktoré v drobučkých čriepkoch padajú k zemi...


Balada bežného dňa reprízovaná bez nádeje na derniéru.


Smrť neba v priamom prenose. Desivá, smutná, nebezpečná, chladná, záhadne magická...

Zomiera aby sa mohlo znova zrodiť vo svojej belasej nevinnosti...


Ako had zvliekajúci starú, dotrhanú kožu, pod ktorou sa objavuje nová, krehká a lesklá...

Búrka. Gigantický očistným rituál nebies... Opätovné vymietanie diabla samotnou prírodou...


Fascinovane pozerám na celý ten proces a chcem byť niekde inde, rozorvaná na kusy spolu s nebom.

Je mi do plaču.


Búrim sa sama v sebe...

a neprším...
.

.

Zamrznuté kvety

(Toto nemal byť post, mala to byť jedna veta...

No niekedy človek dáva slovo ku slovu, a k nim ďalšie, a ďalšie...

Až kým nezistí, že jeho pôvodný cieľ sa niekde stratil, a jeho slová našli úplne iný význam, celkom nový...

A tak je to tu, môj príbeh zamrznutých kvetov.)



Časť ôsma.

Sedím sama tam v rohu v kaviarni, uprostred dymového oparu a vravy okolo sediacich, splývajúcej do jednej ohlušujúcej kakofónie slov, čiastočne prerážanej melódiou klasických francúzskych šanzónov 50-tych rokov.

Stojíš v otvorených dverách a spoza teba dnu preniká chlad.

A čas sa na chvíľu zastaví. Zvuky, ľudia... na krátky okamih nič neexistuje. Len my.

Zbadám ťa, letmo ťa prebehnem svojim smutnoprázdnym pohľadom, ale neprikladám tomu žiadnu pozornosť. Nevšímam si ľudí. Už dávno nie.

Teraz mám svoj vlastný kúsok sveta, práve tu.

Potiahnem si rukávy tenkého čierneho svetra až ku končekom prstov, objímem nimi šálku horúceho čaju predo mnou a zaborím svoj pohľad späť do stránok tej hrubej knihy... knihy môjho osudu.

Priestor okolo je preplnený štipľavým dymom druhotriednych cigariet, vôňou tepla, vareného vína a škorice. Osvetľuje ho len žltkastá žiara malého plamienka placho vykúkajúceho zo zaprášeného svietnika na stole.

Nič sa nehýbe. Aj tie sivé dymové kvety zamrzli na svojej ceste nahor. Neumierajú. Nerozplývajú sa v nenávratne... Nič sa nehýbe, všetko zaseknuté v časopriestore.

Celý svet čaká so mnou... Ale už mu je to jedno. Celému môjmu svetu... A mne s ním.

Si na ťahu.

Môžeš vojsť a prepísať pár mojich stránok...

Alebo sa opäť stratiť v chladných uliciach....

.

Noci

A noci sú najhoršie.

Znásobujú samotu príchuťou tmy a prázdneho ticha.

Z výšky striech len oranžové svetlá lámp zrkadliace sa na mokrých uliciach kazia dokonalý obraz čiernej. biely mesiac je skrytý pod mrakom, schováva svoju chladnú tvár pred zrakmi bdejúcich...



A noci bolia najviac.

Nepomáha žiadna polozázračná ružová pilulka, žiadny prozac. Samota nie je bolesť hlavy.

Pred nocami ukrývam sa do spletí svetiel a zvukov... ktoré nedovoľujú mysli uzavrieť sa do seba a stokrát dokola rozoberať tie isté myšlienky, nezmyselné, húfovité, neusporiadané, v nelogickom slede.

Zúfalé a smutné myšlienky.


A dni sú spasením...
.

.

Kontrolka

.
.

Sledujem hru vlastného tieňa na rozpálenom chodníku. Aj ten mi pripadá farebnejší ako ja sama.

Utápam svoju hlávku v myšlienkach na to, kam sa podeli všetky tie ciele a sny, ktoré mi dodávali ešte nedávno chuť a energiu niečo meniť, bojovať... Vymizli kamsi spolu s ilúziami o krásach tohto sveta.


"Málo robíte."
"Viem."
"Prečo?"
"Stačí. Mám vysokú efektivitu."
"Aktivity zefektívnite ale efektivitu nezaktívnite."

Ďaľšia z manažérskych sračiek ktoré nechávam prejsť svojou hlavou dnu a priamočiaro von na opačnom konci mozgu.


Pozerám sa na seba v sklenenom odraze billboardu na zastávke a mám stále desivejší pocit, začínam cez to vákuum vidieť na druhú stranu.


Rezignovane zívam... prázdnotou...


Občasne sa kdesi vo vnútri rozsvieti malá kontrolka, hlásiaca, že čosi nie je v poriadku.

No a? Nevadí. Nič nevadí... Nič neteší ani netrápi... Zaradený neutrál a činnosť organizmu riadená len zotrvačnosťou.


"Myslím si, že ťa poznám dosť natoľko, aby som vedel, že toto nie je dobré. Môžeš sa usmievať a tváriť sa, že sa bavíš, ale pôsobí to úboho a umelo. A ty vieš, že je to tak. Budem teraz na teba kurva zlý a poviem ti čo potrebuješ."


Viem.
A hľadám to.
To čo vyženie aspoň dočasne ten prázdny výraz z mojich očí... Nech to je čokoľvek.

I'm looking for love this time
Sounding hopeful but it's making me cry
Trying not to ask why
Cause love is a mystery
Mr. curiosity

Odhlučnená

.
Ešte 4 dni.

V hlave podvedome beží presne nastavené malé odpočítavacie zariadenie. Časovaná bomba. Vytvára trpkastú paralelu s Kingovým Mužom na úteku.

Avšak tu nejde o život. Aspoň nie tak doslova.


Na vnútornej strane lebky svieti červený nápis. Ohlodaný zubom času a poveternostných vplyvov, vydáva svoj nepríjemný bzukotavý zvuk ako mucha trepotajúca splašene krídlami keď je chytená pod pohár. Tvarované sklené trubky napustené zmesou neónu a čohosi dodávajúceho farbu ospalo blikajú a dotvárajú tak dokonalý, komicky gýčový obraz pripomínajúci tie malé zapadlé bordely v okrajových štvrtiach mesta s pútavými vchodmi.

"225"

Číslo, ktoré nevysvetľuje chod celého vesmíru, iba toho môjho, a nemá nič so zlatým rezom. Ale zato bliká jak sprosté na pozadí mojej mozgovej činnosti a svojou intenzitou neprehliadnuteľne preráža všetky zárodky myšlienok. Proste číslo.


Telom pulzuje horúca krv. Búši do ušných bubienkov v chaotickom rytme sťahov srdcového svalu ovládaného pudom sebazáchovy a hladom.

Nič sa nedeje.... Nič mi nie je. Vážne.

V druhom rade o tom presviedčam sama seba, v prvom všetkých naokolo. Predstieram vnútornú pohodu a psychickú vyrovnanosť s rovnakou hereckou zdatnosťou ako posledných pár pseudoorgazmov.


Elegantne a ľahúčko posielam po telefóne po péčka pár akožekamarátok, ktorým na mne akožezáleží. Asi tak ako mne na nich.

Prudký nával úprimnosti.


Nie, ďakujem, slepičiť v auparku pri kávičke, alebo mliečnom koktejli, hrať peknú a vtipnú aby som ladila k spoločnosti... po trištvrte hodine odísť a povedať si, že na pár týždňov zas stačilo... Nemusím.

Nie nie, moje zlaté, som si istá, že kôli vám sa mi z domu ísť neoplatí.

Fakt mi nič nie je.

Len sú veci... a ľudia... a priority... chápeš?

Áno, určite sa mi nič nestalo a nepotrebujem sa o tom porozprávať.


Proste si vychutnávam svoj umelo vytvorený kľud na rozhraní medzi absolútnym prázdnom a pocitom nezmyselnosti vlastného bytia.


Radšej sa vrhnám napospas lačnému davu v hypermarkete, kde si môžem prechádzať davom so svojim prázdnym výrazom na tvári pomedzi regály, vyzerať navonok arogantne a byť dokonale odhlučnená.

A nikto sa ma nič nepýta.


Mysľou kdesi uprostred paralelného vesmíru kde je len tma a dokola kopec reprákov, z ktorých sa valí Radiohead.

Vychutnávam si drobné teplé kvapôčky padajúce zo šedého neba na svet so zrýchľujúcou sa frekvenciu ... a otupenosť svojich zmyslov...

A nič mi nie je.

Nenávidím...

Dnes mi niekto spálil krídla.

Bezmocne som sa pozerala ako horia, ako ich oblizujú oranžové jazyky plameňov a premieňajú na čierne malinké čiastočky popola unášané vetrom kamsi preč...

Spýtala som sa, prečo to robí.

On mi povedal, že preto, aby som sa naučila lietať... A bez mihnutia oka odišiel.


Nenávidím tých pokrytcov čo majú v rukách zápalky a už dávno zabudli ako krehké dokážu byť krídla utkané z pavučín našich snov. Akí krehkí dokážeme byť my sami kdesi hlboko vnútri...


Dnes viem aké to je pozerať sa na torzá svojich vlastných krídel a počuť:

"Tak leť!"


Niečo zo mňa zas zomrelo...

Magna Solitudo

Ktosi zhasol slnko a dokonalá čierna nenásytne hltá farby dúhy ako krvilačný prízrak. Rozpína sa do najskrytejších kútov. Loví svoje obete a s každou ďalšou nadobúda na sile a rastie a rastie...


Hľadáme únik.

Bežíme preč. A už ani nevieme kam.

Dnes, ako každý iný deň.


Cítiť chlad.

Dych sa zrýchľuje, srdce sa trepoce ako vyplašený oranžový kanárik vo svojej malej klietke vymedzujúcej jeho životný priestor. Horká pachuť strachu sa rozplýva na podnebí a na koži naskakujú zimomriavky.


Bežíme stále rýchlejšie... So strachom v očiach... a vieme, že návratu pre nás niet.

Bosé chodidlá máme do krvi dorezané od ostrých kamienkov asfaltu a telá bičované vetrom prinášajúcim pach smrti.


Ako nočné motýle túžiace po životodarnom svetle lámp.


Zúfalo bežíme až na pokraj svojich síl.


Ako motýle hľadajúce svoje umelé slnká aby ich mohli zbožňovať. Stačí tomu uveriť a bude to dokonalé.

Aj keď ich pri každom dotyku krídlami spaľujú a vrývajú žeravé značky skúseností do duší a tiel ako dobytku.


Chceme tak málo.

Sme ľudia túžiaci po láske. Krutej a nežne milosrdnej zároveň.

Sme na úteku pred samotou.

Sme.