Dnes sa cítim strašne...
Znudene, oničom, prázdno... aj Katie Melua ma rozplače...
S nijakým výrazom na tvári a neprítomným pohľadom pozerajúcim kamsi do diaľky...
Sama...
Akoby som stratila kus seba a beznádejne sa ho snažila nájsť uprostred labyrintu vlastného ja...
Akoby niečo zo mňa umrelo a chýbal mi ďalší kúsok, ktorý by ten mŕtvy nahradil... kúsok, ktorý by zaplnil to voľné miesto v mojej malej dušičke.
Diera.
Pocitové vákuum.
Akoby tie svetielka zrazu zhasli, všetky naraz...
Když se s někým rozejdete, tak u toho člověka necháte kus duše. A ta bolest tady... to je, jak vám ta duše chybí. Jak bloudí, jak je u někoho jinýho. Ona se vám pak vrátí, ale to trvá dlouho. Někdy ty kousky duší vidím na lidech jako takový malý modrý světýlka. Kousky duší lidí, který vás měli rádi, a už nemají... Všichni na sobě|máme spoustu světýlek.
A to aj napriek tomu všetkému pozitívnemu, čo sa okolo mňa deje.
Napríklad konečne vidím ostro :)
Mala by som sa tešiť, výskať radosťou a skákať meter dvadsať.
A ja len tak sedím a na nič nemyslím, počúvam to záhadné bezmyšlienkovité ticho v mojej hlave. A život plynie okolo mňa a ja som jeho tichý pozorovateľ bez možnosti zásahu do deja.
Prečo?
Neviem. (Viem, ale nechcem to pomenovať.) Dúfam to rýchlo prejde, lebo podľa najnovších scenárov mám v pláne zahrabať sa doma na celé sviatky a vysrať sa na celý svet keď celý môj svet sere na mňa...
A budem upratovať... V sebe.
