Our Time Is Gone

.
.

Už dávno zastali
tie staré presýpacie hodiny
ktoré každým zrnkom
znova a znova
odpočítavali v nás čas.

Náš čas do konca.

A nikto viac nemá silu
ich znova obrátiť.

Náš spoločný vnútorný svet
sa zastavil a kdesi na území nikoho,
kde sme si celkom cudzí
a chladní ako umelé úsmevy
na tvárach výkladových figurín


Už dávno nie sme
o spoločnom rytme žitia
krokov a dychu
vzrušeného len vlastnou prítomnosťou...

Naše telá stratili kúzlo
tajomného Brailloveho písma
ktoré sme po tme hltavo čítali
končekmi prstov
a každú noc
sa nevedeli nabažiť
tej čarovnej poézie bez slov.


Hľadáme mosty
ktoré by nás odviedli
na opačné brehy reality.

Aj to sa stáva.

Na jednej strane života
neostalo miesto pre nás dvoch...

Je čas odísť.

.
.

Kráľovstvo krivých zrkadiel

.

.

prastará známa lady na Dunaji
rozprestiera svoje tvary v kraji
a týči kamenné veže kamsi do neba

vytvára pocit že fajn sa jej darí
zastiera vrásky na svojej tvári
hra na nás že k šťastiu viac netreba

no stačí len jeden pohľad z blízka
prehliadnuť pozlátko ktorým blýska
a zvádza ním snáď tisíce turistov

už nie je umelcom múza jak bývala
vymizlo kúzlo ktorým opantávala
pod tou maskou je sivou a tienistou

tvári sa že biedu, trápenie nepozná
tá bývalá mladá krásna princezná
v umelom prepychu z kovu a skiel

a večer ticho vzlyká, plače v zákulisí
maskuje vlastnú chudobu za kulisy
v malom kráľovstve krivých zrkadiel

.
.

V opustenom byte

.
.

Len bledé tiene
krehkých pavučín

nasladlá vôňa
mydla z kúpeľne

dve prázdne vázy
vždy boli bez kvetín

a z mŕtvych ruží
uschnuté lupene

Len ružovkastá
škvrna od vína

horkosť čierneho
čaju na podnebí

a chuť teba keď
noc sa nám začína

spoločný album
nostalgiu násobí

hodiny na stene
čo bežali o život

prianie a v ňom
zopár teplých slov

náš prvý obraz
visiaci nakrivo

so sivým výjavom
akýchsi milencov


si aj keď nie si...
,
,

Očista

.
.

Pažravé tiene mohutných čiernych mrakov lačno hltajú vrcholky hôr... a nebo sa trhá na kusy, ktoré v drobučkých čriepkoch padajú k zemi...


Balada bežného dňa reprízovaná bez nádeje na derniéru.


Smrť neba v priamom prenose. Desivá, smutná, nebezpečná, chladná, záhadne magická...

Zomiera aby sa mohlo znova zrodiť vo svojej belasej nevinnosti...


Ako had zvliekajúci starú, dotrhanú kožu, pod ktorou sa objavuje nová, krehká a lesklá...

Búrka. Gigantický očistným rituál nebies... Opätovné vymietanie diabla samotnou prírodou...


Fascinovane pozerám na celý ten proces a chcem byť niekde inde, rozorvaná na kusy spolu s nebom.

Je mi do plaču.


Búrim sa sama v sebe...

a neprším...
.

.

Zamrznuté kvety

(Toto nemal byť post, mala to byť jedna veta...

No niekedy človek dáva slovo ku slovu, a k nim ďalšie, a ďalšie...

Až kým nezistí, že jeho pôvodný cieľ sa niekde stratil, a jeho slová našli úplne iný význam, celkom nový...

A tak je to tu, môj príbeh zamrznutých kvetov.)



Časť ôsma.

Sedím sama tam v rohu v kaviarni, uprostred dymového oparu a vravy okolo sediacich, splývajúcej do jednej ohlušujúcej kakofónie slov, čiastočne prerážanej melódiou klasických francúzskych šanzónov 50-tych rokov.

Stojíš v otvorených dverách a spoza teba dnu preniká chlad.

A čas sa na chvíľu zastaví. Zvuky, ľudia... na krátky okamih nič neexistuje. Len my.

Zbadám ťa, letmo ťa prebehnem svojim smutnoprázdnym pohľadom, ale neprikladám tomu žiadnu pozornosť. Nevšímam si ľudí. Už dávno nie.

Teraz mám svoj vlastný kúsok sveta, práve tu.

Potiahnem si rukávy tenkého čierneho svetra až ku končekom prstov, objímem nimi šálku horúceho čaju predo mnou a zaborím svoj pohľad späť do stránok tej hrubej knihy... knihy môjho osudu.

Priestor okolo je preplnený štipľavým dymom druhotriednych cigariet, vôňou tepla, vareného vína a škorice. Osvetľuje ho len žltkastá žiara malého plamienka placho vykúkajúceho zo zaprášeného svietnika na stole.

Nič sa nehýbe. Aj tie sivé dymové kvety zamrzli na svojej ceste nahor. Neumierajú. Nerozplývajú sa v nenávratne... Nič sa nehýbe, všetko zaseknuté v časopriestore.

Celý svet čaká so mnou... Ale už mu je to jedno. Celému môjmu svetu... A mne s ním.

Si na ťahu.

Môžeš vojsť a prepísať pár mojich stránok...

Alebo sa opäť stratiť v chladných uliciach....

.