Wednesday, December 26, 2007

Kissing a Panther

dnes trošku niečoho, čo nie je moje :)

HAVE YOU EVER KISSED A PANTHER
—Charles Bukowski

this woman thinks she's a panther
and sometimes when we are making love
she'll snarl and spit
and her hair comes down
and she looks out from the strands
and shows me her fangs
but I kiss her anyhow and continue to love.

have you ever kissed a panther?
have you ever seen a female panther enjoying
the act of love?
you haven't loved, friend.
you with your squirrels and chipmunks
and elephants and sheep.

you ought to sleep with a panther
you'll never again want
squirrels, chipmunks, elephants, sheep, fox,
wolverines,
never anything but the female panther
the female panther walking across the room
the female panther walking across your soul

all other love songs are lies
when that black smooth fur moves against you
and the sky falls down against your back,
the female panther is the dream arrived real
and there's no going back
or wanting to—
the fur up against you,
the search over
and you are locked against the eyes of a panther.

Monday, November 26, 2007

Zmietaná vlnami

Podpáľ môj chlad

A uhas ten smäd

Zmeň vodu na víno

Z pravdivých viet


Si ľadový jak láva

Ja žeravá jak sneh

Zmietaná vlnami

Plávam na tvoj breh


Čiernobiele kvety

Viacfarebný tieň

Obetuj ma a vzkries

Môj dej na tvoj zmeň


Nemé sú výkriky

Hlasných pohľadov

Dotykmi rozpovedz

Na čo nemáš slov

Zimní psychadelie


Na kost zmrzlá únavou

V ruce s bílou zástavou

Vzdávám tohle bytí


V žilách vře mi krev

Těch známých sirén zpěv

V hlavě zní vlnobití


Slyším černé ticho

Lidských duší vzlykot

Vytí vlkú hladových


Šlápěje tvých krokú

Přes historii rokú

Slzy měnící se v sníh


A kdesi tam v dáli

To co jsme neuhráli

Zmizí všechny války


Rozplynou se v stíny

Draci z černé hlíny

Čas nevrátí zpátky


Když naše ledy roztají

Přijdu zas k tobě potají

Až si to budeš přát


Zapomeň na všechno

Co tě kdy postřetlo

Dychem tě budu hřát

Zhasni svetlá sveta

zhasni svetlá sveta

v ich tieni poď lietať

zmeňme sa na vesmír

na hviezdny prach


telá v tanci dotykov

splynú s čiernou tmou

schovám ti do dlane

všetok môj strach


zopár tajných želaní

zapáľ pred svitaním

kým dohorí plameň

zviaž mi oči nehou


len túžbou vedená

láska na tri písmená

nauč byť moje srdce

v tom rytme s tebou



Thursday, November 08, 2007

Do Teba odetou

.
.

nakŕm ma hladom

zapijem vodopádom

zloženým z tvojich

slov nálezov a strát


máš na spúšti prst

tak konečne spusť

zabíjaj ma láskou

smieš aj tisíc krát


utop ma zas v sebe

tichom dychu preber

ja vášňou spálená

padnem ti obetou


sme plamene a snehy

zimomriavky nehy

teraz len do Teba

chcem byť odetou
.
.

Thursday, October 11, 2007

Nič už viac nechodí


Nič už viac nechodí
odišli preč všetky vlaky
odo mňa za tebou
život býva proste taký

Nič už viac nechodí
nástupište je prázdne
lampa smutno bliká
za chvíľu mŕtvo zhasne

Nič už viac nechodí
zostala som tu sama
na opustenej stanici
tá tma už celkom má ma

Nič už viac nechodí
nevyroň za mnou slzu
uchovaj ma v pamäti
nevinnú, krásne drzú

Nič už viac nechodí
do stanice menom "viera"
tak si to rýchlo uvedom
a lásku nepredstieraj


pozn.: Obsah tohto článku nie je odzrkadlením psychického stavu autorky. Tá, keďže je momentálne v plnom bojovo-pracovnom nasadení, nestíha písať nič náročnejšie.

Sunday, September 23, 2007

Our Time Is Gone

.
.

Už dávno zastali
tie staré presýpacie hodiny
ktoré každým zrnkom
znova a znova
odpočítavali v nás čas.

Náš čas do konca.

A nikto viac nemá silu
ich znova obrátiť.

Náš spoločný vnútorný svet
sa zastavil a kdesi na území nikoho,
kde sme si celkom cudzí
a chladní ako umelé úsmevy
na tvárach výkladových figurín


Už dávno nie sme
o spoločnom rytme žitia
krokov a dychu
vzrušeného len vlastnou prítomnosťou...

Naše telá stratili kúzlo
tajomného Brailloveho písma
ktoré sme po tme hltavo čítali
končekmi prstov
a každú noc
sa nevedeli nabažiť
tej čarovnej poézie bez slov.


Hľadáme mosty
ktoré by nás odviedli
na opačné brehy reality.

Aj to sa stáva.

Na jednej strane života
neostalo miesto pre nás dvoch...

Je čas odísť.

.
.

Monday, September 17, 2007

Kráľovstvo krivých zrkadiel

.

.

prastará známa lady na Dunaji
rozprestiera svoje tvary v kraji
a týči kamenné veže kamsi do neba

vytvára pocit že fajn sa jej darí
zastiera vrásky na svojej tvári
hra na nás že k šťastiu viac netreba

no stačí len jeden pohľad z blízka
prehliadnuť pozlátko ktorým blýska
a zvádza ním snáď tisíce turistov

už nie je umelcom múza jak bývala
vymizlo kúzlo ktorým opantávala
pod tou maskou je sivou a tienistou

tvári sa že biedu, trápenie nepozná
tá bývalá mladá krásna princezná
v umelom prepychu z kovu a skiel

a večer ticho vzlyká, plače v zákulisí
maskuje vlastnú chudobu za kulisy
v malom kráľovstve krivých zrkadiel
.
.

Saturday, September 15, 2007

V opustenom byte

.
.


Len bledé tiene
krehkých pavučín

nasladlá vôňa
mydla z kúpeľne

dve prázdne vázy
vždy boli bez kvetín

a z mŕtvych ruží
uschnuté lupene

Len ružovkastá
škvrna od vína

horkosť čierneho
čaju na podnebí

a chuť teba keď
noc sa nám začína

spoločný album
nostalgiu násobí

hodiny na stene
čo bežali o život

prianie a v ňom
zopár teplých slov

náš prvý obraz
visiaci nakrivo

so sivým výjavom
akýchsi milencov


si aj keď nie si...
,
,

Wednesday, September 12, 2007

Očista

.
.

Pažravé tiene mohutných čiernych mrakov lačno hltajú vrcholky hôr... a nebo sa trhá na kusy, ktoré v drobučkých čriepkoch padajú k zemi...


Balada bežného dňa reprízovaná bez nádeje na derniéru.


Smrť neba v priamom prenose. Desivá, smutná, nebezpečná, chladná, záhadne magická...

Zomiera aby sa mohlo znova zrodiť vo svojej belasej nevinnosti...


Ako had zvliekajúci starú, dotrhanú kožu, pod ktorou sa objavuje nová, krehká a lesklá...

Búrka. Gigantický očistným rituál nebies... Opätovné vymietanie diabla samotnou prírodou...


Fascinovane pozerám na celý ten proces a chcem byť niekde inde, rozorvaná na kusy spolu s nebom.

Je mi do plaču.


Búrim sa sama v sebe...

a neprším...

.
.

Saturday, September 01, 2007

Zamrznuté kvety

(Toto nemal byť post, mala to byť jedna veta...

No niekedy človek dáva slovo ku slovu, a k nim ďalšie, a ďalšie...

Až kým nezistí, že jeho pôvodný cieľ sa niekde stratil, a jeho slová našli úplne iný význam, celkom nový...

A tak je to tu, môj príbeh zamrznutých kvetov.)



Časť ôsma.

Sedím sama tam v rohu v kaviarni, uprostred dymového oparu a vravy okolo sediacich, splývajúcej do jednej ohlušujúcej kakofónie slov, čiastočne prerážanej melódiou klasických francúzskych šanzónov 50-tych rokov.


Stojíš v otvorených dverách a spoza teba dnu preniká chlad.


A čas sa na chvíľu zastaví. Zvuky, ľudia... na krátky okamih nič neexistuje. Len my.


Zbadám ťa, letmo ťa prebehnem svojim smutnoprázdnym pohľadom, ale neprikladám tomu žiadnu pozornosť. Nevšímam si ľudí. Už dávno nie.


Teraz mám svoj vlastný kúsok sveta, práve tu.


Potiahnem si rukávy tenkého čierneho svetra až ku končekom prstov, objímem nimi šálku horúceho čaju predo mnou a zaborím svoj pohľad späť do stránok tej hrubej knihy... knihy môjho osudu.


Priestor okolo je preplnený štipľavým dymom druhotriednych cigariet, vôňou tepla, vareného vína a škorice. Osvetľuje ho len žltkastá žiara malého plamienka placho vykúkajúceho zo zaprášeného svietnika na stole.


Nič sa nehýbe. Aj tie sivé dymové kvety zamrzli na svojej ceste nahor. Neumierajú. Nerozplývajú sa v nenávratne... Nič sa nehýbe, všetko zaseknuté v časopriestore.


Celý svet čaká so mnou... Ale už mu je to jedno. Celému môjmu svetu... A mne s ním.


Si na ťahu.


Môžeš vojsť a prepísať pár mojich stránok...

Alebo sa opäť stratiť v chladných uliciach....

.

Thursday, August 30, 2007

Noci


A noci sú najhoršie.

Znásobujú samotu príchuťou tmy a prázdneho ticha.

Z výšky striech len oranžové svetlá lámp zrkadliace sa na mokrých uliciach kazia dokonalý obraz čiernej. biely mesiac je skrytý pod mrakom, schováva svoju chladnú tvár pred zrakmi bdejúcich...



A noci bolia najviac.

Nepomáha žiadna polozázračná ružová pilulka, žiadny prozac. Samota nie je bolesť hlavy.

Pred nocami ukrývam sa do spletí svetiel a zvukov... ktoré nedovoľujú mysli uzavrieť sa do seba a stokrát dokola rozoberať tie isté myšlienky, nezmyselné, húfovité, neusporiadané, v nelogickom slede.

Zúfalé a smutné myšlienky.


A dni sú spasením...
.
.

Thursday, August 23, 2007

Ona je taká...

.

čiernoslepá
a celý jej svet je farebný

premenlivá

len iní sú staticky nemenní


rezistentná
odrazu vôbec nič nevadí

opustená

v cudzom chladnom objatí

rozrušená

keď všetci okolo sú kľudní

narušená

každý kruh je len bludný


smutnosnivá

a denne nočné mory pália

všetkochtivá

aj veci veľké sa jej mália


nepriestrelná

voči ostrým ľudským slovám

namyslená
všetkých do vačku schová


posvätená
ostatní sú biedne prekliati

arogantná

tá čo na trati sa nestratí


obetavá

zomrieť by tak rada za iných

prieberčivá

hľadá tých správne nevinných


horkokrvná

hoc za oknom slnko nehreje

pravdovravná

bez vína vám pravdu naleje


bojazlivá

aj vlastný tieň ju k smrti vydesí

zábudlivá

už dávno nevie kto sme, ste, si...
.
.

Monday, August 20, 2007

Purple rhymes

.
.

viem
čím sa súžiš
tuším
po čom túžiš
vidím
kadiaľ kráčaš

meškám
keď ty stíhaš
som tam
kde ty líhaš
zbieram
to čo strácaš

som ticho
keď kričíš
tvorím
keď ty ničíš
chránim
keď sa bojíš

trpím
keď sa trápiš
čakám
vždy sa vrátiš
som tieň
s ktorým stojíš

opúšťam
keď ma vítaš
mlčím
keď sa pýtaš
snívam
keď ty bdieš

chytám
keď ty padáš
dávam
to čo hľadáš
príď
ochutnať smieš


Thursday, August 16, 2007

Memories II.

Tento song mal byť v tom článku pred tým, ale nejako sa mi ho tam nepodarilo vložiť, to viete, dlho som tu nebola :D

Within temptation - Memories

(veľmi dobrá vecička, síce mimo môjho vkusu, ale fakt stojí za to)



Friday, July 27, 2007

Kontrolka

.
.

Sledujem hru vlastného tieňa na rozpálenom chodníku. Aj ten mi pripadá farebnejší ako ja sama.

Utápam svoju hlávku v myšlienkach na to, kam sa podeli všetky tie ciele a sny, ktoré mi dodávali ešte nedávno chuť a energiu niečo meniť, bojovať... Vymizli kamsi spolu s ilúziami o krásach tohto sveta.


"Málo robíte."
"Viem."
"Prečo?"
"Stačí. Mám vysokú efektivitu."
"Aktivity zefektívnite ale efektivitu nezaktívnite."

Ďaľšia z manažérskych sračiek ktoré nechávam prejsť svojou hlavou dnu a priamočiaro von na opačnom konci mozgu.


Pozerám sa na seba v sklenenom odraze billboardu na zastávke a mám stále desivejší pocit, začínam cez to vákuum vidieť na druhú stranu.


Rezignovane zívam... prázdnotou...



Občasne sa kdesi vo vnútri rozsvieti malá kontrolka, hlásiaca, že čosi nie je v poriadku.


No a? Nevadí. Nič nevadí... Nič neteší ani netrápi... Zaradený neutrál a činnosť organizmu riadená len zotrvačnosťou.


"Myslím si, že ťa poznám dosť natoľko, aby som vedel, že toto nie je dobré. Môžeš sa usmievať a tváriť sa, že sa bavíš, ale pôsobí to úboho a umelo. A ty vieš, že je to tak. Budem teraz na teba kurva zlý a poviem ti čo potrebuješ."



Viem.

A hľadám to.
To čo vyženie aspoň dočasne ten prázdny výraz z mojich očí... Nech to je čokoľvek.


I'm looking for love this time
Sounding hopeful but it's making me cry
Trying not to ask why
Cause love is a mystery
Mr. curiosity


Tuesday, June 26, 2007

Odhlučnená

.
Ešte 4 dni.


V hlave podvedome beží presne nastavené malé odpočítavacie zariadenie. Časovaná bomba. Vytvára trpkastú paralelu s Kingovým Mužom na úteku.

Avšak tu nejde o život. Aspoň nie tak doslova.


Na vnútornej strane lebky svieti červený nápis. Ohlodaný zubom času a poveternostných vplyvov, vydáva svoj nepríjemný bzukotavý zvuk ako mucha trepotajúca splašene krídlami keď je chytená pod pohár. Tvarované sklené trubky napustené zmesou neónu a čohosi dodávajúceho farbu ospalo blikajú a dotvárajú tak dokonalý, komicky gýčový obraz pripomínajúci tie malé zapadlé bordely v okrajových štvrtiach mesta s pútavými vchodmi.


"225"

Číslo, ktoré nevysvetľuje chod celého vesmíru, iba toho môjho, a nemá nič so zlatým rezom. Ale zato bliká jak sprosté na pozadí mojej mozgovej činnosti a svojou intenzitou neprehliadnuteľne preráža všetky zárodky myšlienok. Proste číslo.


Telom pulzuje horúca krv. Búši do ušných bubienkov v chaotickom rytme sťahov srdcového svalu ovládaného pudom sebazáchovy a hladom.


Nič sa nedeje.... Nič mi nie je. Vážne.

V druhom rade o tom presviedčam sama seba, v prvom všetkých naokolo. Predstieram vnútornú pohodu a psychickú vyrovnanosť s rovnakou hereckou zdatnosťou ako posledných pár pseudoorgazmov.


Elegantne a ľahúčko posielam po telefóne po péčka pár akožekamarátok, ktorým na mne akožezáleží. Asi tak ako mne na nich.

Prudký nával úprimnosti.



Nie, ďakujem, slepičiť v auparku pri kávičke, alebo mliečnom koktejli, hrať peknú a vtipnú aby som ladila k spoločnosti... po trištvrte hodine odísť a povedať si, že na pár týždňov zas stačilo... Nemusím.


Nie nie, moje zlaté, som si istá, že kôli vám sa mi z domu ísť neoplatí.

Fakt mi nič nie je.

Len sú veci... a ľudia... a priority... chápeš?

Áno, určite sa mi nič nestalo a nepotrebujem sa o tom porozprávať.


Proste si vychutnávam svoj umelo vytvorený kľud na rozhraní medzi absolútnym prázdnom a pocitom nezmyselnosti vlastného bytia.



Radšej sa vrhnám napospas lačnému davu v hypermarkete, kde si môžem prechádzať davom so svojim prázdnym výrazom na tvári pomedzi regály, vyzerať navonok arogantne a byť dokonale odhlučnená.

A nikto sa ma nič nepýta.



Mysľou kdesi uprostred paralelného vesmíru kde je len tma a dokola kopec reprákov, z ktorých sa valí Radiohead.


Vychutnávam si drobné teplé kvapôčky padajúce zo šedého neba na svet so zrýchľujúcou sa frekvenciu ... a otupenosť svojich zmyslov...

A nič mi nie je.


Sunday, June 24, 2007

Before and After

.
.


Sobota.
Budík na 6.00.
Hádka s mamou o kúpeľňu.
Niečo po siedmej zdrhám z domu v džínoch, v ktorých vyzerám jak utopená, na nohách červené číňany, červené tričko, červená taška, červené okuliare. Pripadám si strašne civilne a strašne cool.

95-ka, 50-ka.
"Áno jasné, sprav kafe aj mne, za desať min som u teba." telefonujem z busu.
Vystupujem.
U kolegu dolievam mlieko do polovlažnej kávy, takmer exujem.

Premýšľame stratégiu cesty.
Trasiem sa nervozitou, strachom.
Farebne ladím k autu. Aká náhoda.

Vyrážame smer kamenný mlyn, obchvat je plný oranžových pišišvorov čakajúcich na Coultharta.
Cieľ nájdený na prvý pokus. Kami sa orientuje podľa slnka.

"Aha, tam sú naši, v tých bordových tričkách" Komentujeme podivne vyzerajúcu tlupu na opačnom konci areálu.
Privítavanie, objímanie.
Sledujeme ako noví dostavajú prednášku na tému, že nie sú tím, že pahreba má cez 1000 stupňov, a že sa popália ak nebudú pripravení na 100%.

Pozerám, ako sa vysoká vatra polien pomaly prepadá do seba, ako lačné plamene hltajú kusy dreva, ako chalani hasia trávu dokola...
Mám v očiach strach.

Ťahám Lucku za ruku bokom.
Otáčam sa chrbtom k davu.
V očiach sa mi hromadia slzy, stekajú po lícach v tenučkých pramienkoch a rozmazávajú mejkap, je mi to jedno.
"Ty sa na to musíš cítiť. Nemusíš tam ísť, nič sa nestane, keď neprejdeš, každý to pochopí." upokojuje ma.
"JA nie som každý. JA to nepochopím. JA si to neodpustím. Zlyhám sama pred sebou. Názory iných mám v... Klesnem vo svojich očiach."
Lucka stojí za mnou a objíma ma.
"Teraz je to bez prípravy. Teraz je to naozaj. Teraz ideš len svojou silou, hnaná svojou vierou, túžbami a odhodlaním." šepká.
"Áno, ale ... čo ak nie som natoľko silná? Čo ak nie som dosť presvedčená o tom, čo chcem, čo ak...?"
"Tak nechoď. Hľadáš výhovorky alebo spôsoby?"
"Ďakujem."

Oheň dohorieva, pomaly ale isto sa mení na hŕbu uhlíkov.
"Máme niečo na grilovanie?" volá nejaký recesista.
Dávam si kolečko okolo vypusteného bazéna s popraskaným dnom a kopou napadaných listov...
Rozmýšľam. Sústreďujem sa.
Rozhodujem sa, že pôjdem.

Chalani prenášajú červené uhlíky na fúriku a vytváraju z nich žeravý pás dlhý zhruba dva a pol metra.

Prechádzajú noví...
Povzbudzujeme.
Skvelé pozorovať to odhodlanie v ich očiach, tú radosť keď sú na konci...
Chalani pridávajú čerstvé uhlíky.

Som na rade.
Stojím na deke na začiatku.
Zahĺbená do svojich myšlienok,
nevnímam.
Niekto kričí moje meno.
Idem.
4 kroky. Okamih. Koniec.

Ujmy na zdraví veškeré žiadne.
Nie som šťastná...
Som spokojná. Sama so sebou.


Za mnou je tenkrát podruhé firewalk.

Predo mnou je týždeň z najťažších.


Focusujem sa na veci primárne. (hovorím jak magor, že? :))
Odvolávam akékoľvek aktivity, čo by ma mohli vyviesť z rovnováhy.
Tlak na normále.
Fyzicky na mne stres nebadať.
Už sa netrasiem vo vnútri ako osika vo vetre, ako môj pes keď vonku hrmí.
Viem, že to dokážem, a že si na konci týždňa poviem: "Kami, si dobrá."


Thursday, June 21, 2007

Už zajtra, sľubujem...


Už zajtra, sľubujem...

že vyzabíjam všetkých
svojich krvilačných drakov
že pozliepam dokopy
mŕtve kvety divých makov


Už zajtra, sľubujem...

že vyhodím všetky tie
moje smeti spomienkové
že urobím v sebe miesto
pre spomienky čisté, nové


Už zajtra, sľubujem...

že odhodlám sa hneď ráno
začať žiť zas od znova
a všetko to sivé prázdno
na veky v zemi pochovať


Už zajtra, sľubujem...

že začnem vnímať vône
že budem dýchať zhlboka
že zbavím sa kovových pút
čo zo mňa robia otroka


Už zajtra, sľubujem...

že preskočím múry, ploty,
ostnaté drôty rozstrihám
nech som zas bližšie k svetu,
nech som opäť bližšie k vám


Už zajtra, sľubujem...

že vstúpim do novej rieky,
divokej rieky tohto života
rada, hoci za cenu toho,
že na jej brehoch stroskotám


Tuesday, June 12, 2007

Owner of a lonely heart


login: kamikatze
password: ********

Do you really want to enter your virtual reality zone?

YES

Are you sure?

YES

Access enabled.



Partneri:

Jedna nová správa. Na môj vekovo podhodnoteý profil (tvárim sa tam ako 22-ročná, škoda len, že málo komu dojde, že to by som v profile nemala dokončenú VŠ) mi píše niekto podľa fotky povedomý, reaguje na nejakú debilinu z môjho profilu

Smiech.

Celých 5 rokov štúdia na výške bol chalanisko tak nejak na pokraji spoločnosti, vytesnený a zatratený boh vie kôli čomu. Pravdepodobne kôli fakt zlému imidžu a dlhým vlasom, tak mastným, že na oleji z nich by sa hranolky dali vysmážať.

Tvárim sa milo, odpisujem milo, rozmýšľam koľko túto diskusiu vydržím... A jak hlboko som klesla.


Azet:

"Ahoj, sme mladí manželia a hľadáme dievča, ktoré by s nami išlo na dovolenku na Kubu, náklady hradíme my."

Babysitterku asi nehľadajú... rozmýšľam, či mi stojí za to tváriť sa ako bi na dva týždne. Nestojí.

A došlo niečo v štýle "robím lacné gelové nechty". Brrr, nikdy viac, teda raz som mala nalepené drápky a som rada, že sa moje nechtíky z toho šoku spamätali za pomerne krátku dobu.


Booom:

"Platnosť tvojho profilu vypršala. Pre jeho obnovenie pošli sms s textom blablabla na číslo blablablabla a my si zaúčtujeme 40 kačiek za to, že ťa znova pripojíme..."

Ako povedal Kaník v Celebrity campe "pi*u s ryžu!"


Change your password.

Type your actual password: ********
Type your new password: ***********
Re-type your new password: ***********

Done.


Mením password na alfanumerickú postupnosť tak záhadnú, že si ju s istotou nezapamätám.


Log out.
Are u sure?
Exactly.


Telka hlási
: "Neodchádzajte, o chvíľu sme tu s ďalším dielom CSI Miami".

Z deficitu komunikácie hlásim: "Kľúúúd, nevidíš, že idem iba na wécko?"

...


Rekapitulujúc posledných pár rokov od (prvého a) posledného vážneho vzťahu zisťujem, že som vzťahovo kompatibilná asi ako čerešne s mliekom a citovo vyhorená ako pole s cukrovou trstinou pred zberom.



Sunday, June 03, 2007

Nedá sa ujsť

Joj, veru, rada prerada by som niekam ušla...


Niekam, kde sa nemusím báť, že na ulici stretnem osobu mne známu...

Niekam za hranice bežných bratislavsko panelákových dní a roamingu, kde sa nemusím obávať, že môj telefón chytí signál a ja nejakú exotickú chorobu...


Alebo sa zavrela medzi 4 steny a nevytiahla päty z domu aspoň týždeň. Chodila by som len v pyžame, nemusela sa maľovať, pozerala dokola The Lake House a zbierala slzami rozmočené papierové vreckovky do igelitového vrecúška... A napchávala sa pukancami a zmrzlinou...

Alebo by som pustila St. Germain tak nahlas, že by susedia neuroticky búchali na steny a ja by som v rytme muzičky šialene pretancovávala bytom...

Alebo by som varila... Nie. Piekla, nejaký dobrý koláč s pudingovou plnkou a jahodami (...čo mi pripomína, že som este neraňajkovala...)

A možno by som pri tom úteku aj nejaké tie mosty popálila, ale keď tie naše betónové nie a nie sa chytiť...


Ej bisťu, veru by som!


ALE.


Ťažko mi utekať, keď každé tiknutie hodín mi odbíja zvyšok voľného času do nastávajúceho pondelka...

Tik... tik... tik .... ešte aj ten kurzor na monitore si tak rytmicky bliká, hajzel...

Veru, nejde mi nôzky na plecia zobrať a ozlomkrky fujazdiť pred realitou sivokrutou, keď každá vec na stole je s prácou či bežným životom spätá... A upútava zas a znova moju pozornosť, a nedovolí mysli oslobodiť sa od povinností mechanicky či rituálne každodenných a pracovných... A záväzky moje vyhadzuje mi na oči...

Tik... tik... tik...

Ej veru ťažko... veru ťažko... diár preplnený pokreslený, bliká zo stola neónovými farbami pripomínajúcimi otrasnú šušťakovú módu 90-tych rokov...

Tik... tik... tik...

Ťažko, preťažko utekať, keď povinnosti pracovné ešte dnes večer na mňa čakajú, ceria svoje biele ostré zubiská a naťahujú po mne pazúri ako dáke divoké šelmy neskrotené... ("Nie! Ešte nie, ešte ma nedostanete...!!")

Tik... tik... tik...

Veru ťažko mi utiecť, aj keď nôžky vycvičené vládať by vládali a srdiečko by infarktové stavy nedostávalo... ale cieľa niet...

Tik... tik... tik...

Ej veru, Tasler pravdu obrovskú má, že nedá sa ujsť, nedá sa ujsť pred svetom, pred sebou samým niet kam... a zanechať po sebe toľký neporiadok dňami krvopotne vytvorený nezdá sa mi férové...

Tik... tik... tik...


Sťa udatný stredoveký rytier s realitou sa idem pasovať, a dočasne sa vzdám snov o slobode a neviditeľnosti...

Hold načím mi z Garfielda


na Puss in boots sa premeniť a do boja sa vydať...

.
.

Friday, June 01, 2007

24 hodín



Ak by sa vám táto pesnička zdala odniekiaľ známa, tak sa nemýlite. Na Markíze beží ako podmaz v upútavke na júnové filmy...

Len dúfam, že sa neošúcha ako reklamová Meravigliosa Creatura.

Pre závislákov na Prison Break dávam ešte jednu verziu klipu.

A pre závislákov na muzike ešte pár linkov na tú ženskú.
- niečo o Jem z gregi.net
- Jem na last.fm
- official homepage






Been given 24 hours,
to tie up loose ends,
to make amends
His eyes said it all,
started to fall,
and the silence deafened
Head spinning round,
no time to sit down,
just wanted to
run and run and run
Be careful they say
don't wish life away,
now I've one day

and I can't believe
How I've been wasting my time

In 24 hours they'll be
laying flowers
on my life, it's over tonight
I'm not messing no I
need your blessing
and your promise to live free
please do it for me

Is there a heaven or hell
and will I come back
who can tell
Now I can see
what matters to me
it's as clear as crystal
The places I've been
the people I've seen
the plans that I made
start to fade
The sun's setting gold
thought I would grow old,
it wasn't to be

And I can't believe
How I've been wasting my time

I'm not alone, I sense it, I sense it
All that I said, I meant it, I meant it

And I can't believe
How much I've wasted my time

...

Sunday, May 27, 2007

Niekedy...



Niekedy sme tak veľmi zahľadení do svojich problémov...


A cez úpornú koncentráciu na našu vlastnú bolesť nevidíme, ako moc tým ubližujeme ľuďom, ktorých máme najbližšie...


***


"Zpytování duše je jeden velký omyl. Sebezpytování je totéž, jako když mozek pitvá svá vlastní střeva. To se pak nesmí divit, co v nich najde."

C.D.Payne (Holubí mambo)




Saturday, May 26, 2007

Oggi sono io

Toto je jedna talianska diva. Úžasný hlas...

Monday, May 21, 2007

Nenávidím...





Dnes mi niekto spálil krídla.

Bezmocne som sa pozerala ako horia, ako ich oblizujú oranžové jazyky plameňov a premieňajú na čierne malinké čiastočky popola unášané vetrom kamsi preč...

Spýtala som sa, prečo to robí.

On mi povedal, že preto, aby som sa naučila lietať... A bez mihnutia oka odišiel.


Nenávidím tých pokrytcov čo majú v rukách zápalky a už dávno zabudli ako krehké dokážu byť krídla utkané z pavučín našich snov. Akí krehkí dokážeme byť my sami kdesi hlboko vnútri...


Dnes viem aké to je pozerať sa na torzá svojich vlastných krídel a počuť:

"Tak leť!"


Niečo zo mňa zas zomrelo...