Nezodpovedná

Áno som.
A ľahostajná.

K veciam a ľudom, čo nie sú prioritou.
Žijem pre to, pre čo dnes chcem.
Lebo verím, že to za to stojí.

A ak to nechápeš, je mi ľúto.

Tak chladný a nepríjemný si na mňa nebol už dávno.
Vždy si pri tom kladiem otázku, na čo boli tie tri roky.
Vaľa smiechu a veľa sĺz, ktoré sa nakoniec zmenia na ticho.
Neverím, že si skutočne nemáme čo povedať.
Aj keď už odpútaní jeden od druhého.

Mrzí ma jedine moja nezodpovednosť, ktorá ťa zahnala ešte ďalej.

Ideme dopredu.
Len inými smermi.

There´s nothing to lose

Môžem si klamať aj tisíc krát,
že nie je čo stratiť.

A keď to príde, keď prehrám ďalšiu hru "va bangue"...
utekám pred svojou samotou do perín...
Do cudzích perín.

Placebo pocity, placebo laska.

bez nazvu...

jazzove vone
utkane z intimity

zhodime masky
postoje priority

na par nasich chvil
utopim v dyme cas

ochutnam sladkastu
melodiu v nas

bruskmi prstov
zvlec si ma do koze

zrataj zimomriavky
za ktore mi mozes

V ten deň...

v to ráno ma neprišla privítať ku dverám
nevládala
ležala na vankúši v rohu sedačky
potešila sa akeď ma zbadala
podišla som k nej
chvíľu som pri nej sedela a hladila ju

maličká
s veľkou jazvou zašitou modrou nitkou na pravom boku
po odbere z jednej hrčky.

pozerala na mna tými veľkými hnedými očiskami
dala mi pusu...

"lež moja..."

---

z práce som odišla skôr
otváram dvere
mamka sa v tichosti bez slova oblieka
plače.

ja, za slnečnými okuliarmi
predýchavam
potláčam slzy
potláčam strach v hlase

malej dávame jej pekný červený obojok
vybíjaný malými lesklými kamienkami

teší sa, že ide von

prejde pár metrov
nevládze
mamka ju berie na ruky

pustí ju ešte na chvíľu na lúke

vyzerá tak krehko.

pred mesiacom plná života
dnes - vychudnutá na kosť
s množstvom metastáz po malom telíčku
ledva kráča
rezignovaná

aj pohľad má iný
stále plný lásky, oddanosti
s prídavkom bolesti...

nesieme ju dnu
teší sa keď zbadá doktorku

"postúpilo to od včera" vraví slečna
"bude to najlepšie"

spoza okuliarov mi tečú slzy
nezvládam, nezvládam

vyberáme si rýchlejšiu variantu
do žily...

"ježiši nieeee!!!" revem na celú ambulanciu...
viem, že inak sa nedá
viem, že pre to sme tam

posadím ju na stôl
"ľúbim ťa zlatíčko"
dám jej pusu
ona mne tiež

držím ju zozadu
kľudne sedí
doktorka gumičkou podväzuje labku

mamka je spredu
hladí ju, vraví že všetko bude dobré

pár mililitrov čohosi do žily
je kľudná
nebráni sa

pomaly začína zaspávať
malé telíčko oťažieva
hlavička v mamkiných rukách klesá

z očiek sa vytráca život
rýchlo
tak rýchlo...
neuveriteľne

pár momentov a je po všetkom

bezvládnu si ju berie mamka na ruky
je taká...
"už je mŕtva..." konštatujem v plači
"viem..."

položíme ju na stôl

chytám hysterický záchvat
mama ma objíme
možno nie tak kvôli mne
možno kôli sebe

preberáme súhlas s eutanáziou
platba kartou

bez slova sa vraciame domov

zvládla to
zvládli sme to...
boli sme s ňou a ľubili sme ju
do posledného momentu...

návaly sĺz sa vracajú v pravidelných intervaloch
a ešte istú dobu potrvá, kým sa s tým vyrovnáme


nikomu neželám toto zažiť.
a nikomu som to nedokázala povedať, preto je to tu...


Imuška, zlatíčko...

Střepy

.
.
Slova umírají pomalu v popolníku všech slibú
Husté mraky dýmu jsou na dně bez pohybu

A hvězdy kroužící v houfech kolem nás


Pár lítostivejch dotekú a pak sivé zapomnění
kdysi planoucí, teď v kámen proměněni

Polykám střepy slz...


a slunce spálil mráz
.
.