No niekedy človek dáva slovo ku slovu, a k nim ďalšie, a ďalšie...
Až kým nezistí, že jeho pôvodný cieľ sa niekde stratil, a jeho slová našli úplne iný význam, celkom nový...
A tak je to tu, môj príbeh zamrznutých kvetov.)
Sedím sama tam v rohu v kaviarni, uprostred dymového oparu a vravy okolo sediacich, splývajúcej do jednej ohlušujúcej kakofónie slov, čiastočne prerážanej melódiou klasických francúzskych šanzónov 50-tych rokov.
Stojíš v otvorených dverách a spoza teba dnu preniká chlad.
A čas sa na chvíľu zastaví. Zvuky, ľudia... na krátky okamih nič neexistuje. Len my.
Zbadám ťa, letmo ťa prebehnem svojim smutnoprázdnym pohľadom, ale neprikladám tomu žiadnu pozornosť. Nevšímam si ľudí. Už dávno nie.
Teraz mám svoj vlastný kúsok sveta, práve tu.
Potiahnem si rukávy tenkého čierneho svetra až ku končekom prstov, objímem nimi šálku horúceho čaju predo mnou a zaborím svoj pohľad späť do stránok tej hrubej knihy... knihy môjho osudu.
Priestor okolo je preplnený štipľavým dymom druhotriednych cigariet, vôňou tepla, vareného vína a škorice. Osvetľuje ho len žltkastá žiara malého plamienka placho vykúkajúceho zo zaprášeného svietnika na stole.
Nič sa nehýbe. Aj tie sivé dymové kvety zamrzli na svojej ceste nahor. Neumierajú. Nerozplývajú sa v nenávratne... Nič sa nehýbe, všetko zaseknuté v časopriestore.
Celý svet čaká so mnou... Ale už mu je to jedno. Celému môjmu svetu... A mne s ním.
Si na ťahu.
Môžeš vojsť a prepísať pár mojich stránok...
Alebo sa opäť stratiť v chladných uliciach....
.
