Nedá sa ujsť

Joj, veru, rada prerada by som niekam ušla...


Niekam, kde sa nemusím báť, že na ulici stretnem osobu mne známu...

Niekam za hranice bežných bratislavsko panelákových dní a roamingu, kde sa nemusím obávať, že môj telefón chytí signál a ja nejakú exotickú chorobu...


Alebo sa zavrela medzi 4 steny a nevytiahla päty z domu aspoň týždeň. Chodila by som len v pyžame, nemusela sa maľovať, pozerala dokola The Lake House a zbierala slzami rozmočené papierové vreckovky do igelitového vrecúška... A napchávala sa pukancami a zmrzlinou...

Alebo by som pustila St. Germain tak nahlas, že by susedia neuroticky búchali na steny a ja by som v rytme muzičky šialene pretancovávala bytom...

Alebo by som varila... Nie. Piekla, nejaký dobrý koláč s pudingovou plnkou a jahodami (...čo mi pripomína, že som este neraňajkovala...)

A možno by som pri tom úteku aj nejaké tie mosty popálila, ale keď tie naše betónové nie a nie sa chytiť...


Ej bisťu, veru by som!

ALE.


Ťažko mi utekať, keď každé tiknutie hodín mi odbíja zvyšok voľného času do nastávajúceho pondelka...

Tik... tik... tik .... ešte aj ten kurzor na monitore si tak rytmicky bliká, hajzel...

Veru, nejde mi nôzky na plecia zobrať a ozlomkrky fujazdiť pred realitou sivokrutou, keď každá vec na stole je s prácou či bežným životom spätá... A upútava zas a znova moju pozornosť, a nedovolí mysli oslobodiť sa od povinností mechanicky či rituálne každodenných a pracovných... A záväzky moje vyhadzuje mi na oči...

Tik... tik... tik...

Ej veru ťažko... veru ťažko... diár preplnený pokreslený, bliká zo stola neónovými farbami pripomínajúcimi otrasnú šušťakovú módu 90-tych rokov...

Tik... tik... tik...

Ťažko, preťažko utekať, keď povinnosti pracovné ešte dnes večer na mňa čakajú, ceria svoje biele ostré zubiská a naťahujú po mne pazúri ako dáke divoké šelmy neskrotené... ("Nie! Ešte nie, ešte ma nedostanete...!!")

Tik... tik... tik...

Veru ťažko mi utiecť, aj keď nôžky vycvičené vládať by vládali a srdiečko by infarktové stavy nedostávalo... ale cieľa niet...

Tik... tik... tik...

Ej veru, Tasler pravdu obrovskú má, že nedá sa ujsť, nedá sa ujsť pred svetom, pred sebou samým niet kam... a zanechať po sebe toľký neporiadok dňami krvopotne vytvorený nezdá sa mi férové...

Tik... tik... tik...


Sťa udatný stredoveký rytier s realitou sa idem pasovať, a dočasne sa vzdám snov o slobode a neviditeľnosti...

Hold načím mi z Garfielda


na Puss in boots sa premeniť a do boja sa vydať...

.
.

24 hodín

Ak by sa vám táto pesnička zdala odniekiaľ známa, tak sa nemýlite. Na Markíze beží ako podmaz v upútavke na júnové filmy...

Len dúfam, že sa neošúcha ako reklamová Meravigliosa Creatura.

Pre závislákov na Prison Break dávam ešte jednu verziu klipu.

A pre závislákov na muzike ešte pár linkov na tú ženskú.

- niečo o Jem z gregi.net
- Jem na last.fm
- official homepage

Been given 24 hours,
to tie up loose ends,
to make amends
His eyes said it all,
started to fall,
and the silence deafened
Head spinning round,
no time to sit down,
just wanted to
run and run and run
Be careful they say
don't wish life away,
now I've one day

and I can't believe
How I've been wasting my time

In 24 hours they'll be
laying flowers
on my life, it's over tonight
I'm not messing no I
need your blessing
and your promise to live free
please do it for me

Is there a heaven or hell
and will I come back
who can tell
Now I can see
what matters to me
it's as clear as crystal
The places I've been
the people I've seen
the plans that I made
start to fade
The sun's setting gold
thought I would grow old,
it wasn't to be

And I can't believe
How I've been wasting my time

I'm not alone, I sense it, I sense it
All that I said, I meant it, I meant it

And I can't believe
How much I've wasted my time

...

Niekedy...

Niekedy sme tak veľmi zahľadení do svojich problémov...

A cez úpornú koncentráciu na našu vlastnú bolesť nevidíme, ako moc tým ubližujeme ľuďom, ktorých máme najbližšie...

***

"Zpytování duše je jeden velký omyl. Sebezpytování je totéž, jako když mozek pitvá svá vlastní střeva. To se pak nesmí divit, co v nich najde."

C.D.Payne (Holubí mambo)

Oggi sono io

Toto je jedna talianska diva. Úžasný hlas...

Nenávidím...

Dnes mi niekto spálil krídla.

Bezmocne som sa pozerala ako horia, ako ich oblizujú oranžové jazyky plameňov a premieňajú na čierne malinké čiastočky popola unášané vetrom kamsi preč...

Spýtala som sa, prečo to robí.

On mi povedal, že preto, aby som sa naučila lietať... A bez mihnutia oka odišiel.


Nenávidím tých pokrytcov čo majú v rukách zápalky a už dávno zabudli ako krehké dokážu byť krídla utkané z pavučín našich snov. Akí krehkí dokážeme byť my sami kdesi hlboko vnútri...


Dnes viem aké to je pozerať sa na torzá svojich vlastných krídel a počuť:

"Tak leť!"


Niečo zo mňa zas zomrelo...