Niekedy...

Niekedy sme tak veľmi zahľadení do svojich problémov...

A cez úpornú koncentráciu na našu vlastnú bolesť nevidíme, ako moc tým ubližujeme ľuďom, ktorých máme najbližšie...

***

"Zpytování duše je jeden velký omyl. Sebezpytování je totéž, jako když mozek pitvá svá vlastní střeva. To se pak nesmí divit, co v nich najde."

C.D.Payne (Holubí mambo)

Oggi sono io

Toto je jedna talianska diva. Úžasný hlas...

Nenávidím...

Dnes mi niekto spálil krídla.

Bezmocne som sa pozerala ako horia, ako ich oblizujú oranžové jazyky plameňov a premieňajú na čierne malinké čiastočky popola unášané vetrom kamsi preč...

Spýtala som sa, prečo to robí.

On mi povedal, že preto, aby som sa naučila lietať... A bez mihnutia oka odišiel.


Nenávidím tých pokrytcov čo majú v rukách zápalky a už dávno zabudli ako krehké dokážu byť krídla utkané z pavučín našich snov. Akí krehkí dokážeme byť my sami kdesi hlboko vnútri...


Dnes viem aké to je pozerať sa na torzá svojich vlastných krídel a počuť:

"Tak leť!"


Niečo zo mňa zas zomrelo...

Za oknami

voláš a hľadáš u mňa teplo
po ďalšej omši polnočnej
a ja sa na chvíľu zahrám
že je to márne a zbytočné

trošku ťa teda naťahujem
že život je k tebe krutý
že pri mne niekto iný leží
že už si dávno zabudnutý

potom s letmým úsmevom
ti poviem zopár slov iba
to mále okno pod oblakmi
za ním ešte stále bývam

príď ak dokážeš poprieť
celý svoj život za oknami
byť len so mnou, na 100%
a nekŕmiť ma výmyslami

nad ránom ťa vyženiem
odídeš opäť z môjho sveta
prečo? to je jednoduché
takto si to chcem zapamätať

Magna Solitudo

Ktosi zhasol slnko a dokonalá čierna nenásytne hltá farby dúhy ako krvilačný prízrak. Rozpína sa do najskrytejších kútov. Loví svoje obete a s každou ďalšou nadobúda na sile a rastie a rastie...


Hľadáme únik.

Bežíme preč. A už ani nevieme kam.

Dnes, ako každý iný deň.


Cítiť chlad.

Dych sa zrýchľuje, srdce sa trepoce ako vyplašený oranžový kanárik vo svojej malej klietke vymedzujúcej jeho životný priestor. Horká pachuť strachu sa rozplýva na podnebí a na koži naskakujú zimomriavky.


Bežíme stále rýchlejšie... So strachom v očiach... a vieme, že návratu pre nás niet.

Bosé chodidlá máme do krvi dorezané od ostrých kamienkov asfaltu a telá bičované vetrom prinášajúcim pach smrti.


Ako nočné motýle túžiace po životodarnom svetle lámp.


Zúfalo bežíme až na pokraj svojich síl.


Ako motýle hľadajúce svoje umelé slnká aby ich mohli zbožňovať. Stačí tomu uveriť a bude to dokonalé.

Aj keď ich pri každom dotyku krídlami spaľujú a vrývajú žeravé značky skúseností do duší a tiel ako dobytku.


Chceme tak málo.

Sme ľudia túžiaci po láske. Krutej a nežne milosrdnej zároveň.

Sme na úteku pred samotou.

Sme.

Možno by som...

...
zastavila všetky rieky
prinútila ich divé vody
aby pre nás opačne tiekli

...
uprosila aj belasé nebo
nech nikdy viac neplače
vtedy keď budem s tebou

...
upísala sa peklu krvou
aby som bola poslednou
keď nebola som prvou

...
roztopila plačom skaly
aby sme vždy boli spolu
aby sme sa stále milovali


zastavila by som
aj božie mlyny
keby si stál za to
keby si bol iný


vieš, ale drahý môj
ty taký žiaľ nie si
si rovnaký jak všetci
a to ma na tom desí...

Rybky v mojej hlave

mysľou mi nonstop prúdia slová
kolotoč
ideí
znova a znova

plávajú, tvoria harmonickú ilúziu
slovné
rybky
v mozgovom akváriu

v priestore za zavretými viečkami
tam je ich
oceán
hrajú sa s vlnkami

sú pestré, veselé, milé malé aj veľké
tajne ich
sledujem
v hlave jak v telke

lovím tie naj do sietí zmyselných viet
skladám
mozaiku
ktorej konca niet

na šnúrku korálky z rybko-slov navliekam
myšlienky
krehké
vo veršíkoch zamykám

a tak som navliekla tieto light rýmy
možno
niekomu
spestrím deň nimi :)