Before and After

.
.

Sobota.
Budík na 6.00.
Hádka s mamou o kúpeľňu.
Niečo po siedmej zdrhám z domu v džínoch, v ktorých vyzerám jak utopená, na nohách červené číňany, červené tričko, červená taška, červené okuliare. Pripadám si strašne civilne a strašne cool.

95-ka, 50-ka.
"Áno jasné, sprav kafe aj mne, za desať min som u teba." telefonujem z busu.
Vystupujem.
U kolegu dolievam mlieko do polovlažnej kávy, takmer exujem.

Premýšľame stratégiu cesty.
Trasiem sa nervozitou, strachom.
Farebne ladím k autu. Aká náhoda.

Vyrážame smer kamenný mlyn, obchvat je plný oranžových pišišvorov čakajúcich na Coultharta.
Cieľ nájdený na prvý pokus. Kami sa orientuje podľa slnka.

"Aha, tam sú naši, v tých bordových tričkách" Komentujeme podivne vyzerajúcu tlupu na opačnom konci areálu.
Privítavanie, objímanie.
Sledujeme ako noví dostavajú prednášku na tému, že nie sú tím, že pahreba má cez 1000 stupňov, a že sa popália ak nebudú pripravení na 100%.

Pozerám, ako sa vysoká vatra polien pomaly prepadá do seba, ako lačné plamene hltajú kusy dreva, ako chalani hasia trávu dokola...
Mám v očiach strach.

Ťahám Lucku za ruku bokom.
Otáčam sa chrbtom k davu.
V očiach sa mi hromadia slzy, stekajú po lícach v tenučkých pramienkoch a rozmazávajú mejkap, je mi to jedno.
"Ty sa na to musíš cítiť. Nemusíš tam ísť, nič sa nestane, keď neprejdeš, každý to pochopí." upokojuje ma.
"JA nie som každý. JA to nepochopím. JA si to neodpustím. Zlyhám sama pred sebou. Názory iných mám v... Klesnem vo svojich očiach."
Lucka stojí za mnou a objíma ma.
"Teraz je to bez prípravy. Teraz je to naozaj. Teraz ideš len svojou silou, hnaná svojou vierou, túžbami a odhodlaním." šepká.
"Áno, ale ... čo ak nie som natoľko silná? Čo ak nie som dosť presvedčená o tom, čo chcem, čo ak...?"
"Tak nechoď. Hľadáš výhovorky alebo spôsoby?"
"Ďakujem."

Oheň dohorieva, pomaly ale isto sa mení na hŕbu uhlíkov.
"Máme niečo na grilovanie?" volá nejaký recesista.
Dávam si kolečko okolo vypusteného bazéna s popraskaným dnom a kopou napadaných listov...
Rozmýšľam. Sústreďujem sa.
Rozhodujem sa, že pôjdem.

Chalani prenášajú červené uhlíky na fúriku a vytváraju z nich žeravý pás dlhý zhruba dva a pol metra.

Prechádzajú noví...
Povzbudzujeme.
Skvelé pozorovať to odhodlanie v ich očiach, tú radosť keď sú na konci...
Chalani pridávajú čerstvé uhlíky.

Som na rade.
Stojím na deke na začiatku.
Zahĺbená do svojich myšlienok, nevnímam.
Niekto kričí moje meno.
Idem.
4 kroky. Okamih. Koniec.

Ujmy na zdraví veškeré žiadne.
Nie som šťastná...
Som spokojná. Sama so sebou.


Za mnou je tenkrát podruhé firewalk.

Predo mnou je týždeň z najťažších.


Focusujem sa na veci primárne. (hovorím jak magor, že? :))
Odvolávam akékoľvek aktivity, čo by ma mohli vyviesť z rovnováhy.
Tlak na normále.
Fyzicky na mne stres nebadať.
Už sa netrasiem vo vnútri ako osika vo vetre, ako môj pes keď vonku hrmí.
Viem, že to dokážem, a že si na konci týždňa poviem: "Kami, si dobrá."