Zmyť to preč

Prepadol ju pocit samoty.

Možno celkom iracionálny, absurdný. A možno zapríčinený všetkými tými vecami, ktoré sa okolo nej diali za posledné obdobie.


Vymazala by to. Úplne celé.

Najradšej by vrátila čas, pretočila pár listov v kalendári, keby mohla ovplyvniť sled udalostí znovu.

Alebo by aspoň vymazala niekoľko postáv z dejovej línie...

Keby bol jej život románom, ktorý si sama píše, sedela by nad papierom dovtedy, kým by nebola spokojná. Ako keď spisovateľ amerických filmoch, číta svoje vlastné riadky napísané na písacom stroji zo 70tych rokov a následne v záchvate amoku a nespokojnosti s vlastným dielom vyrve list papiera, zhužve do guličky a odhodí do koša... Znova a znova... Až k dokonalosti, až kým sa sám nezaľúbi do svojho výtvoru...

Hlúpy perfekcionizmus...

Život nie je román...


V realite to celé uplynulé dianie vyústilo do jedného čierneho chuchvalca, do akejsi beztvarej zmesy myšlienok a pocitov, z ktorých na povrch prerážal len jediný.

Silný a prenikavý.

Pocit samoty.

Rázne dominujúci v jej vnúri, ako vôňa čersvej mäty v dobrom mojite panovačne potláčajúca všetko ostatné...

Okolo prázdno, tma, chlad zarývajúci sa až do kostí.


V takýchto chvíľach si predstavovala sama seba, ako stojí uprostred prúdiaceho pulzujúceho davu námestia, a s tvárou otočenou k sivej oblohe z plného hrdla kričí. Kričí z celej sily. Volá o pomoc. A nikto ju nepočuje. Nikto o ňu nezakopne ani len pohľadom. Akoby bola len tieň.

Samota ju desí.


Má neskutočnú chuť otriasť zo seba to svinstvo, to nahromadené zlo, strach, bolesť vo svojom vnútri. Zmyť zo seba tú špinu. Postaviť sa pod tečúcu sprchu a bezmyšlienkovite nechať po sebe stekať kvapky horúcej vody. Dlhé minúty. Sledovať ako to všetko zteká dole do odtoku, kamsi preč...


A začať odznova... Čistá...