NIEKEDY

Občas sa pozerám ako sa máš.
Zisťujem kde si a či stále vyzeráš tak dobre.
Koľko máš detí a koľko izieb má váš byt.
Či len tak blúdiš, alebo si šťastný.
Nezáleží na tom, kedy to bolo.
Stále si súčasťou toho kým som.
Ešte stále mi chýbaš.
A je mi ľúto že sme si museli ublížiť.
Aby sme mohli pokračovať vo svojej ceste.

My...

Končekmi prstov
čítam si za tmy po tebe
v brailovom písme vyryté
obrazce ihlami pod kožu...

my son of anarchy.

Záver

Takže takto sa to končí... po 3 rokoch...

Len:

"Ahoj Kristínka,
maj sa krásne."

Čakala som... možno "Prepáč.", možno "Je mi to ľúto."

Nič. Len jediná veta s dvomi pozdravmi.

Nezodpovedná

Áno som.
A ľahostajná.

K veciam a ľudom, čo nie sú prioritou.
Žijem pre to, pre čo dnes chcem.
Lebo verím, že to za to stojí.

A ak to nechápeš, je mi ľúto.

Tak chladný a nepríjemný si na mňa nebol už dávno.
Vždy si pri tom kladiem otázku, na čo boli tie tri roky.
Vaľa smiechu a veľa sĺz, ktoré sa nakoniec zmenia na ticho.
Neverím, že si skutočne nemáme čo povedať.
Aj keď už odpútaní jeden od druhého.

Mrzí ma jedine moja nezodpovednosť, ktorá ťa zahnala ešte ďalej.

Ideme dopredu.
Len inými smermi.

There´s nothing to lose

Môžem si klamať aj tisíc krát,
že nie je čo stratiť.

A keď to príde, keď prehrám ďalšiu hru "va bangue"...
utekám pred svojou samotou do perín...
Do cudzích perín.

Placebo pocity, placebo laska.