KiWi

Toto nepotrebuje komentár...

I´m all at sea...

Niečo dosť po polnoci.

Nočné ticho. Mohutné, desivo pázdne... Rozplývajúce sa nekonečným priestorom... Trhajúce ušné bubienky... Dostáva sa aj do tých najskrytejších miest a zatína svoje tesáky do všetkého živého v snahe umlčať dunivé sťahy srdcového svalu...

Zbytočné myšlienky potuľujúce sa hlavou. Rýchle sa menia, vytvárajú jeden veľký nesúrodý zmätok...

Chuť všetko zastaviť. Zastaviť čas plýnuci aj tak neskutočne pomaly...


Dva albumy v prehrávači...

Voňajú novotou, plastovým obalom, tajomnom... Nezacapkané, nepoškiabané...

Rozbúchavajú srdiečko sladučkým, vzrušujúcim prísľubom príjemnej hudby.

Repeat all.


Volume... tak akurát, aby hudba jemne, aj napriek tomu energicky a citeľne, vibrovala stenami... vibrovala vecami... vibrovala vzduchom...

Rozoznateľné piano... bicie, perkusie, basgitara, občasná viola a saxofón... mužské vokály...

... vytvárajúce dokonalý harmonický súzvuk jazzových rytmov...

Rytmov prehlučujúcich chod vlastých myšlienok...


These are the days of endless dreaming,
Troubles of life are floatin' away like a bird of flight.


Dokonalá nálada...

Hudba zarývajúca sa hlboko do vnútra vlastného tela, vibrujúca každou bunkou, udávajúca srdcu jeho tep...

A jedna ľudská bytosť, uvedomujúca si sama seba, svoju samotu... možno až príliš... ako jej neoddeliteľná súčasť tancujúca nočnou tmou... Tmou rozprestretou medzi štyrmi stenami vymedzujúcimi jej životný priestor...


Ďalšia takmer prebdená noc...

Tak krásne prebdená...

I’m all at sea
Where no one can bother me
Forgot my roots
If only for a day
Just me and my thoughts
Sailing far away

Like a warm drink it seeps into my soul
Please just leave me right here on my own
Later on you could spend some time with me
If you want to, all at sea

I’m all at sea
Where no-one can bother me
I sleep by myself
I drink on my own
I don’t speak to nobody
I gave away my phone

Now I need you more than ever
I need you more than ever now

If you don’t need it every day
But sometimes don’t you just crave
To disappear within your mind
You never know what you might find
So come and spend some time with me
And we will spend it all at sea

Vedeli ste že...

Vedeli ste že o 4 ráno chodí v telke M*A*S*H?

Jasnééé! Najúžasnejší seriál všetkých čias, mnou aspoň 5krát videný. A vždy si ma znova a znova získajú tie osudy doktorov v mobilnej chirurgickej nemocnici počas vojny v Kórei. Inteligentný humor, snaha prežiť a nezošalieť, nezmyselnosť armádnej byrokracie, ľudské osudy... na pozadí vojnovej reality.

Milujem ten seriál. Dnes v noci boli dva diely. Našťastie...

Že čo som robila tak skoro ráno hore? Nie, nevstávala som vtedy, ani sa práve nevracala z nejakej nočnej žúrky...

Prosteeee... som ešte nespala.

Druhú noc nemôžem zaspať a ráno sa budím okolo siedmej ako mátoha, ako bezduché torzo kedysičloveka. Hybernujem. Zlééé...

Ja, čo za bežných okolností zaspím aj uprostred dňa stojac v autobuse, či kedykoľvej hoci aj uprostred vety... Ja, čo chodievam o 22 spať a budím sa po 8, pretože môj chudák organizmus potrebuje zrejme veľa regenerovať...

Trpím.

Prvú noc som si myslela, že je to len neškodné (neškodné ako neškodné) predávkovanie kofeínom... ale na dve noci dopredu sa podľa mňa predávkovať nedá...

Nie, na ničom inom nefičím. (Teda... pribudli mi doma nejaké vitamínové doplnky, vláknina a omega 3... no tým to podľa mňa nie je).


Takže môj najväčší problém teraz je - čo robiť v noci.


Niečo po desiatej - Zobrala som do ruky knižku, zabalila sa do deky, na 5 pokus si našla pohodlnú polohu a.... Vydržala som 2 hodiny čítať... Knižku o prostitútke :) Teda presnejšie 11 minút od Coelha, nech to má aj nejakú myšlienku. Čítať ma dlho nebaví. Akási podvedomá averzia voči malým husto natlačeným písmenkám od štátnic.


Každú chvíľu som refreshovala RSS-ku. Si predstavte, že v noci nikdo nepíše. Teda nikto v našom časovom pásme. Kupodivu.

Rovnako ako nikto nie je online na icq. Kupodivu.

A nikto nie je ani na chate. Teda, jedine, že by som chcela komunikovať s nejakým austrálčanom,číňanom, filipíncom či kým...


00.24 - Spravila som si francúzku manikúru - 3 krát. Vždy som ju posrala, takže som to viacej neskúšala. Acetón cítiť u mňa ešte teraz. Možno keby som škrtla zapalovačom, tak s celým barákom poletíme a už by som sa viac nespavosťou nemusela trapiť...


01.08 - Kreslila som. Dalí zrovna nie som... Ale amatérske plagiátorstvo Picassa by som hádam pri troche sústredenia zvládla (niekedy dokážem byť celých pár minút koncentrovaná, jak 100%ný džús) napríklad tú ťavu jedným ťahom.


02.31 - Návrat za PC, stále nikde nikto. Flákala som sa po Youtube, Deviantoch, ArtDotCome, Last FM... A upravovala fotky z poslednej akcie do atraktívnejšej podoby. Fotky na ktorých zo zásady nikdy nie som ja, ale ostatní sú vo veľmi akčkých situáciách. 03.10 som rozosielala pps-ku, nech sa na sebe ráno pobavia :)

Fakt neviem čo ľudia robia v noci...


03.14 - Chvíľu som stála na balkóne, len tak v tričku na spanie a pozorovala zaspaté mesto. Ulice boli ožiarené mäkkým žltkavým svetlom nočných lámp, ktoré im dávalo nádych histórie... Okná pozhasínané... Za každým z nich sa ukrýva iný ľudský osud. Tak originálny a zároveň tak podobný všetkým ostatným...

Pri prvom závane vetra ma filozofovanie o podstate bytia prešlo, a celá vyklepaná sa vrátila do tepla.


03.19 - Zabalila som sa do ovečkovej deky a opäť, tenkrát po třetí, som sa pokúsila nájsť niečo zaujímavé v TV.

Márne.

03.27 - Kniha. Zasa???

04.12 - Konečne MASH! Počas ktorého sa mi úspešne podarilo dostať do ríše snov, škriatkov, lesných víl, iných blbostí a cukrovej vaty :).


Toto vážne neprajem ani svojim najhorším nepriateľom...

Máte, prosím Vás, niekto svoj vlastný, originálny a zaberajúci postup ako zaručene zaspať alebo aspoň ako zabiť čas?

Zobrala som ti

Zobrala som ti kúsok vône
ráno, kým si ešte tíško spal
bude mi navždy pripomínať
že si ma kedysi miloval

uložím si ju v svojom srdci
do krabice "moja minulosť"
takto budeš stále so mnou
časť mňa, nie nezvaný hosť

a vryjem si ju do pamäte
v bielom hodvábe zabalenú
pôjdem ďalej svojim smerom
veď cestu mám vytýčenú

občas keď ju znova nájdem
privoniam k nej z nostalgie
spomeniem na všetko krásne
a poviem si, že dobre mi je

Vákuum

Dnes sa cítim strašne...

Znudene, oničom, prázdno... aj Katie Melua ma rozplače...

S nijakým výrazom na tvári a neprítomným pohľadom pozerajúcim kamsi do diaľky...

Sama...

Akoby som stratila kus seba a beznádejne sa ho snažila nájsť uprostred labyrintu vlastného ja...

Akoby niečo zo mňa umrelo a chýbal mi ďalší kúsok, ktorý by ten mŕtvy nahradil... kúsok, ktorý by zaplnil to voľné miesto v mojej malej dušičke.

Diera.

Pocitové vákuum.


Akoby tie svetielka zrazu zhasli, všetky naraz...

Když se s někým rozejdete, tak u toho člověka necháte kus duše. A ta bolest tady... to je, jak vám ta duše chybí. Jak bloudí, jak je u někoho jinýho. Ona se vám pak vrátí, ale to trvá dlouho. Někdy ty kousky duší vidím na lidech jako takový malý modrý světýlka. Kousky duší lidí, který vás měli rádi, a už nemají... Všichni na sobě|máme spoustu světýlek.

A to aj napriek tomu všetkému pozitívnemu, čo sa okolo mňa deje.

Napríklad konečne vidím ostro :)

Mala by som sa tešiť, výskať radosťou a skákať meter dvadsať.


A ja len tak sedím a na nič nemyslím, počúvam to záhadné bezmyšlienkovité ticho v mojej hlave. A život plynie okolo mňa a ja som jeho tichý pozorovateľ bez možnosti zásahu do deja.


Prečo?

Neviem. (Viem, ale nechcem to pomenovať.) Dúfam to rýchlo prejde, lebo podľa najnovších scenárov mám v pláne zahrabať sa doma na celé sviatky a vysrať sa na celý svet keď celý môj svet sere na mňa...

A budem upratovať... V sebe.